Bývalý guvernér Českej národnej banky (ČNB) Miroslav Singer, často kritizovaný za oslabenie českej koruny, po dlhoročnom pôsobení na tomto významnom poste napísal svoju prvú knihu s veľmi nevšedným názvom „Jak shodit kila a oslabit korunu“. V nej sa veľmi výstižne vyjadril aj k tomu, ako banková rada ČNB od roku 2011 postupne začala strácať trpezlivosť a dôveru v súvislosti s prognózami Medzinárodného menového fondu, ale aj Európskej centrálnej banky.
Spotrebiteľské ceny v EÚ v rámci jednotlivých krajín v poslednom období zaznamenávajú s výnimkou Írska tendenciu rásť rýchlejšie.
Inflácia a deflácia sú podľa exguvernéra spojené s množstvom peňazí v ekonomike a s rýchlosťou ich obehu. Centrálne banky nedokážu ovplyvňovať ani jedno, pretože množstvo peňazí od 19. storočia neurčuje razba meny (z drahých kovov) ani rotačky na tlačenie peňazí, ale iba tvorba peňazí v súkromných bankách. Rýchlosť peňazí zasa ovplyvňujú náklady na ich držbu v porovnaní s možnosťami ich investovania, čo majú centrálne banky už možnosť riadiť.
Čoraz viac renomovaných ekonómov nadobúda presvedčenie, že súčasný ekonomický rast je predovšetkým výsledkom menového dopingu cez kvantitatívne uvoľňovanie vo forme masívneho nakupovania cenných papierov centrálnymi bankami od komerčných bánk. Centrálne banky, na rozdiel od minulosti, sa stávajú aj významným hráčom na akciových trhoch. Liečba finančného systému nízkymi úrokmi nemá vplyv len na rast realitných a akciových bublín. V dlhodobom horizonte s takýmto stavom nemajú skúsenosti ani centrálni bankári, ani národohospodári.
To znamená, že monetárne antibiotiká, odskúšané pri novej kríze po roku 2008, už nemusia pacientovi, ktorým je svetová ekonomika, vôbec zabrať. Spúšťačom novej globálnej krízy v budúcnosti už nebudú druhotriedne hypotéky USA a ich napúšťanie do majetkových aktív rôznych fondov po svete, ako to bolo pred poslednou dekádou. Dnes to môžu byť napríklad lízingové pohľadávky a študentské pôžičky, ktoré sú dostupné takmer každému, kto nie je dosiaľ na zozname neplatičov.
Spotrebiteľské ceny v EÚ v rámci jednotlivých krajín v poslednom období zaznamenávajú s výnimkou Írska tendenciu rásť rýchlejšie. K júnu 2017 medziročne najviac poskočili v Litve (3,5 %), Českej republike a Rakúsku (2,5 %). Na Slovensku sa ceny zvyšovali v uplynulých dvanástich mesiacoch iba mierne (1 %). Konzervatívni sporitelia s úsporami v bankách teda najviac strácali vďaka zvyšovaniu spotrebiteľských cien zo svojich úspor (s výnimkou SR) práve v uvedených krajinách.
Ak si uvedomíme, že väčšina úspor obyvateľstva neprináša v bankách výnos po zdanení vyšší ako 0,6 až 0,8 %, dochádza k postupnej strate takto odloženej kúpnej sily. Dlhodobému znehodnocovaniu úspor takýmto spôsobom (finančnou represiou) môže zabrániť iba postupné zvyšovanie úrokových sadzieb. To však logicky spôsobí ochladzovanie ekonomického rastu a zvyšovanie nákladov na obsluhu všetkých pôžičiek a dlhov (vrátane štátnych). Následné zvyšovanie nákladov štátu na úhradu úrokov majiteľom štátnych dlhopisov zasa zvyšuje deficity a investície. O to ťažšie je potom hľadanie zlatej strednej cesty a politických kompromisov.