Problém je v tom, že pokiaľ niektorí vysokopostavení politici neplatia poriadne dane, ako ich potom bude možné vyberať od celkom bežných ľudí? Lebo vysokopostavených politikov je zatiaľ oveľa menej ako ostatných, a preto je pri nich aj o niečo väčšia možnosť, že si pri nich daňový úrad z času na čas príde na svoje. Ale obyčajných spoluobčanov je veľmi veľa a ak sa rozhodnú platiť ako vysokopostavení politici, potom hrozí štátu v tejto oblasti úplný kolaps. Napríklad ako keď jeden bývalý minister onehdy zaviedol do počítačov taký rafinovaný daňový program, že ho nešťastné úradníčky museli takmer trištvrte roka prepočítavať na kalkulačkách a štát ani tak vôbec nevedel, koľko má.
Bývalý minister teraz pôsobí na Ukrajine, odkiaľ vraj prichádza najviac takých tých daňových mailov, ktoré by vraj vôbec nemali byť a nieto ešte prichádzať. Nemyslím si, že by to mohlo mať nejakú súvislosť. Možno však vo všeobecnosti konštatovať, že je dobré mať vedľa seba priateľský štát, ktorému záleží na tom, aby sme mali aj my dane u nás doma celkom v poriadku. Tieto maily potom treba chápať skôr ako také priateľské postrčenie k platbe.
V historickom zmysle možno považovať platenie a neplatenie daní za mimoriadne dôležité. Občan najskôr môže doplatiť na neplatenie, ako sa to stalo aj významnému a bohatému americkému občanovi, ktorý je dodnes známy ako Al Capone. V roku 1931 sa dokonca kvôli tomu dostal do väzenia. Odvtedy, myslím si, sa vzťahy štátov k daniam (prirodzene okrem Grécka) až tak veľmi nezmenili, ale u rozumne uvažujúcich ľudí to dosť zvýšilo platobnú disciplínu.
Z politických strán a hnutí sa u nás daňovej problematike venuje najmä opozícia, najviac OĽaNO, ktorá pomyselných neplatičov z iných strán a hnutí adoruje výpravnými karnevalovými sprievodmi, pomocou ktorých ich nesmierne vtipne podpichuje celé mesiace v mieste bydliska. Svoju stranu a svojho predsedu z týchto oslavných kmeňových tancov zatiaľ OĽaNO hanblivo vynecháva, i keď nemožno pochybovať o tom, že keď na to príde, je v tomto prostredí rovnako dobrý ako mnohí iní.
Ale anonymný mail bol vraj (podľa jedného nášho denníka) podpísaný menom „Yegor“, čo je vlastne transkripcia ruského či ukrajinského mena „Jegor“ (teda rozhodne nie Igor!) do angličtiny. Ľudia sa od obrázkového písma celkom radi obrátia k latinke. Ako keď poeticky naladený Číňan vzhliadne na moment od zložitých čínskych znakov a z ničoho nič si napíše – iba tak pre radosť – niekoľko veršov z nemeckého zákonníka práce v novogotickom švabachu. Takýto citový poryv býva totiž pri platení daní úplne bežný. Človeku, ak tomu dobre rozumiem, totiž vyslovene na základe posledných politických a hospodárskych udalostí, vlastne zostávajú iba dve možnosti: najprv oľutovať a potom zaplatiť alebo najprv zaplatiť a potom oľutovať. Možno ho poľahky pochopiť! Veď za tými peniazmi by bolo každému a vždy smutno!