Česká novinárka Saša Uhlová sa podujala na nevídanú investigatívnu žurnalistiku. Vždy sa totiž stretla s ľuďmi, ktorí jej hovorili o zlých pomeroch v práci, ale báli sa vystúpiť pod vlastným menom, báli sa, že o prácu prídu. Vyskúšala to teda na vlastnej koži, zmenila si meno i vzhľad a zamestnala sa v piatich najhoršie platených zamestnaniach v Čechách. Vznikla tak cenná séria reportáží z miest, kde sa maká strašne, ale zarába minimálne.
Zatiaľ vyšla reportáž z nemocničnej práčovne, kde Uhlová dostávala v prepočte niečo pod 400 eur, a z hydinárne Agrofertu za 327 v čistom. Najhorší zážitok boli práve Babišove hydinárne. Zápach, deväťstupňová zima v halách bez okien, kam sa nesmie nosiť jedlo ani nápoje a počas práce sa od pásu nesmieš ani pohnúť. A všadeprítomné ponižovanie nadriadenými, často majú tak dvadsať rokov a šéfujú len preto, že „vedia pracovať s počítačom“, no nedokážu poriadne zmanažovať pracovný proces. Za to sa nehanbia vrieskať po zamestnancoch, ak nestíhajú robotu, ktorú im poriadne nevysvetlili, či šikanovať nepísaným systémom pokút za nejasne definované prehrešky. Napríklad tým, že sa človek oprie o pult, keďže tam nie je stolička, kde by si oddýchol.
Problémy na nízko platených miestach sú totožné. Minimálne peniaze, vysoké tempo, nedostatok ľudí, zneužívanie ľudí zamestnaných cez agentúru, ktorí sú horšie platení ako kmeňoví. Zamestnané sú tu najmä postaršie panie, ktoré sa z biedneho platu starajú o chorého rodinného príslušníka alebo sa snažia privyrobiť si aj popri dôchodku. Často aj ľudia z Rumunska, Ukrajiny či Ázie, ktorým nik nevysvetlí, na čo majú nárok, a nevedia po česky. Práca je pritom fyzicky náročná a za nízku mzdu sa zdravotne ničia. Vzhľadom na „firemnú kultúru“ si nemôžu dovoliť odísť na péenku alebo k doktorovi. Riskovali by, že ich rovno vyhodia. Zároveň nechcú nechať ostatných v štichu, lebo by ten istý objem práce museli odmakať iní.
Je to smutná sonda do života ľudí, ktorí musia fyzicky pracovať dvanástky či trinástky denne, za takmer nič na výplatnej páske a napriek tomu sa usilujú zachovávať si optimizmus a správať sa ku kolegom a kolegyniam pekne a solidárne. Je to obraz o tom, ako zamestnávatelia zaobchádzajú so zamestnancami, v akých podmienkach ich nechajú pracovať a ako ich dokážu zdierať. Tieto reportáže azda primajú Inšpektorát práce, aby v konkrétnych prípadoch zakročil, no omnoho dôležitejšie bude sledovať, čo si z toho vezme celá spoločnosť, či prestane zatvárať oči pred problémami „reálneho“ kapitalizmu.
Na Slovensku situácia asi nebude iná, len nemáme žiadnu Sašu Uhlovú ani Nadačný fond nezávislej žurnalistiky, ktorí by tento projekt realizovali. Koniec koncov na verejnosť sa dostávajú informácie, že i u nás Babiš všeličo vlastní. A čo sa týka Babiša politika, človeku príde až nevoľno, ako sa pasuje za spasiteľa, ktorý chce riadiť štát ako firmu. Azda nie ako tú svoju.