Gorbačov vtedy odpovedal v tom zmysle, že toho pána síce nepozná, ale ak niekedy žil a uvažoval v podobnom duchu, potom to musel byť veľmi múdry muž. Trochu zarážajúco pôsobilo, najmä v Nemecku, že tohto klasického idealistu takpovediac nepoznal. Ako jeden z najväčších filozofov bol odjakživa dôverne známy aj v prostredí ruskej filozofie, literatúry, ba kultúry vôbec.
Tým chcem povedať, že zakladateľ nemeckej klasickej filozofie vždy bol a vlastne dodnes je v Rusku nepomerne živým a aktuálnym autorom. Svedčí o tom napríklad aj hádka medzi dvoma mužmi, ktorá o Kantovom diele prepukla pred štyrmi rokmi v meste Rostov na Done. Vraj sa pri intenzívnej interpretácii Kantových myšlienok rovno v kníhkupectve najprv pobili. Potom jeden z nich vytiahol zbraň a druhého postrelil. Polícia síce nespresnila, ktorých filozofových myšlienok sa spor týkal, no ubezpečila verejnosť, že obeť s početnými zraneniami túto principiálnu diskusiu našťastie prežila.
Možno by sa v tejto súvislosti patrilo pripomenúť, že už názov Kantovho diela je svojím spôsobom mnohovravným mysliteľským obrazom. Večný mier bol vlastne nápis na vývesnom štíte dobového holandského hostinca. Bol na ňom namaľovaný cintorín a nad ním nápis v latinčine PAX PERPETUA (večný mier). Teda svojím spôsobom smutné a ironické konštatovanie, že iba medzi mŕtvymi je naveky pokoj a nikdy medzi nimi vojny neprebiehajú. Lebo už nemôžu.
Kantov spis však je filozofickým posolstvom, ktoré sa od diel s podobnou tematikou od iných autorov predchádzajúcich období líši najmä tým, že možnosť mierového spolunažívania ľudí nevykladá ako sen alebo utópiu. Kant ho totiž v duchu najlepších intencií svojho diela, teda predovšetkým morálnej filozofie, formuloval ako určitý medzinárodný alebo, azda presnejšie, akoby medzištátny kategorický imperatív. K nemu by mali vladári, vlády či celé štáty podľa neho vo svojom konaní smerovať, ak by sa riadili rozumom.
V stáročiach vojen, najmä v ich zámienkach, sa totiž nič rozumné neprejavuje. Ide v nich najčastejšie o krviprelievanie, o neskutočné utrpenie a zabíjanie, ktorému je ľudstvo vystavené často z úplne malicherných a hlúpych príčin. Ak by sa štáty dokázali navzájom rešpektovať a vážiť – bez ohľadu na ich bohatstvo či veľkosť – teda podobne ako morálne založení ľudia, ktorí si jednoducho ctia rozumné morálne princípy, potom by perspektíva mieru bola azda uskutočniteľná.
Pohľad na súčasný svet, teda na vojnu v Európe (dokonca nie vždy ďaleko od nás), ale aj v Ázii či v Afrike nám ešte stále vyhliadku večného mieru, žiaľ, neponúka. Istotne však stojí práve preto za zamyslenie.