Začala som do nej chodiť šesť rokov po jej otvorení a keď sa vtedy náhodou ktosi mňa alebo mojich konškolákov opýtal, do ktorej školy chodíme, odpovedali sme, že do novej. Všetko tam voňalo novotou. Stará škola bola na námestí v budove vtedy niekdajšieho, dnes opäť uršulínskeho kláštora.
O cestách do školy sa toho popísalo! Tá naša viedla cez stavenisko. Rozostavané bolo sídlisko aj dnešné domáce potreby. Jamy a kopce, fošne, laty, hranoly, drôty, rúry, klince a tyče, na jar a na jeseň žltkasté blato, to bolo ihrisko! Moderné, nevšedné, zavše život ohrozujúce. Domov sme prichádzali špinaví až po uši, otrhaní, doodieraní, do školy neskoro a šťastní. Za školou sa začínal Šúr. Vinohrady, záhrady, lúky a močariny.
Spomenula som si na to všetko v kultúrnom dome na oslavách 50. výročia našej, Vajanského školy. V programe účinkovala moja dcéra. Spočiatku sa mi na oslavy neveľmi chcelo, scenár mi pani učiteľka ukázala s foršusom, no napokon som odchádzala svojím spôsobom očarená aj dojatá.
Keď som pani učiteľke Maticsekovej, ktorá mala program na starosti, prepisovala dialógy do modranského nárečia, veru som jej nezávidela. Ako osláviť školu? Ako sa prihovoriť jej niekdajším i dnešným učiteľom a žiakom? Podarilo sa jej aj čosi viac. Poprebúdzať v nás niekdajších žiakoch spomienky, povedať, čo sme o Modre či škole nevedeli. Program bol urobený ako prierez históriou modranského školstva a napokon aj históriou ZŠ na Vajanského ulici. V hlavnej úlohe decká! Naše, tie, čo chodia do školy teraz, veselé, neposlušné a šikovné, až sme mali zimomriavky.
Predo mnou sedeli zvukár a pani učiteľka, tentoraz v úlohe scenáristky a režisérky. Páčilo sa mi, ako to so svojimi žiakmi prežívala, ako im držala palce, aj ako ich zo zákulisia navigovala kto, kedy a kam. Dopoludnia bolo čosi ako verejná generálka pre žiakov školy, večer patril učiteľom a rodičom, nám Modranom. Šikovné decká máme. Dobre sa učia, pekne spievajú, tancujú, vedia za krátky čas nacvičiť veľkolepý program a vedia aj neposlúchať, čo sme v zákulisí tiež videli a ocenili. Žiadne stresy, decká sú decká a kto to vie lepšie ako ich učitelia.
Páčilo sa mi, aké boli všetky učiteľky vyobliekané, že prišli aj tie, ktoré sú už na dôchodku a ktoré si pamätám zo školských lavíc ešte aj sama. Dojalo ma, keď bývala pani riaditeľka Ďuranová spomenula niekdajšie lúky, a to, ako na nich voňal harmanček. Pani učiteľka Walterová, neúnavná modranská kronikárka, si spomína na bociany a žabky. Bože, koľko malých skokanov sme tam vždy videli! To bol prírodopis! Stačilo sa prejsť okolo školy. Svojho času som sa usilovala vymenovať všetky učiteľky a učiteľov, ktorí na našej škole učili. Pani riaditeľka môj neúplný zoznam doplnila. Girlanda na mojej, našej Vajanského škole, z mien a tvárí tých, čo nás učili, je vďaka nej úplná. Dnes do nej vplietam mená synových a dcériných učiteľov a učiteliek.