Zlepšenie majú priniesť zmeny podoby trhu práce: tradičný zamestnanecký pomer má byť, minimálne čiastočne, nahradený novými, flexibilnejšími formami, napríklad samozamestnávaním. To môže mať rôzne právne podoby, podstata je však rovnaká: človek už nie je zamestnancom pracujúcim pre jednu firmu, zamestnávateľa, ale „podnikateľom“, ktorý predáva svoje tovary alebo služby klientom.
Takáto forma kontraktov sa rýchlo šíri v digitálnom sektore či službách. Zároveň však silnie kritika zneužívania samozamestnávania na obchádzanie pravidiel sociálnej ochrany spojenej s klasickým zamestnaneckým sektorom či iných regulácií.
Podľa publikácie Eurofund, zverejnenej v septembri tohto roku, na túto dilemu neexistuje jednoduchá odpoveď. Samozamestnaní tvoria dlhodobo okolo 15 percent pracovnej sily v EÚ. Zdanlivá stabilita však v sebe ukrýva protikladné tendencie. Klesá ich počet v poľnohospodárstve, kde mali tradične vysoké zastúpenie, a narastá v službách. Znižuje sa tiež počet samozamestnaných, ktorí zamestnávajú ďalších ľudí (napríklad živnostníkov či farmárov so zamestnancami), a rastie počet samozamestnaných, ktorí sami pracujú na čiastočný úväzok.
Podľa Eurofundu z celkového počtu 32 miliónov samozamestnaných tvoria asi polovicu ľudia zamestnávajúci ďalšie osoby a „stabilní samozamestnanci – často ľudia pracujúci v sofistikovaných profesiách, s vysokými príjmami a dobrým sociálnym zabezpečením. Pre väčšinu z nich je samozamestnanie dobrovoľnou voľbou.
Problém je s druhou polovicou. Asi 8 miliónov (štvrtina) samozamestnaných pracuje v tradičných remeslách a poľnohospodárstve. Podľa Eurofundu ich sociálne postavenie je horšie než u klasických zamestnancov. Viac ako 70 percent pracuje šesť až sedem dní v týždni, často bez reálnej možnosti dovolenky. V niektorých krajinách majú aj horšie sociálne pokrytie.
Zvyšných osem miliónov tvoria ľudia, pre ktorých je samozamestnanie často nedobrovoľným východiskom z núdze. Čelia zlým pracovným podmienkam, majú nižšie platy a sociálne istoty ako zamestnanci, pritom sú závislí od príjmov od jedného „klienta“. V týchto prípadoch môžu byť rôzne formy samozamestnávania – od klasických živností cez dohody po „spolupracovníkov“ digitálnych platforiem – spôsobom obchádzania zákonníka práce. Zmeny v štruktúre samozamestnaných osôb môžu naznačovať, že tieto tendencie silnejú.
Spôsoby riešenia tohto problému sa musia v krajinách prispôsobiť rôznorodým sociálnym systémom či pravidlám regulujúcim trh práce. Jeden princíp by však mali mať spoločný: pri rovnakej práci rovnaké pravidlá, rovnaká sociálna ochrana. Bez ohľadu na to, či ju vykonáva zamestnanec, živnostník, či „spolupracovník“.