Zabudnite na mýty o chudobných, ktorí sa nebudú snažiť, pokiaľ im sociálny systém dovolí prežívať bez práce. Skutočná morálna dilema existuje na opačnej strane ekonomického rebríčka, u globálnej superelity.
Paradise Papers nám v istom zmysle nepovedali nič nové. O daňových rajoch sa vie už dlho, rovnako známe je, že od osemdesiatych rokov minulého storočia tento sektor prudko rastie vďaka deregulácii finančných služieb, digitálnym technológiám, ekonomickej globalizácii a rastúcej koncentrácii majetku.
Je to klasický prípad morálnej dilemy: ak môžu pravidlá tvoriť bohatí a mocní, vytvoria ich v prospech bohatých a mocných.
Už dávno neobsluhuje len podvodníkov, zločincov a diktátorov, ktorí chcú ukryť nelegálne získané majetky. Hlavným klientom je globálna, viac-menej ctihodná a verejne známa superelita, ktorá sa snaží vyhnúť plateniu daní. Z osobného majetku či zo ziskov korporácií, ktoré v konečnom dôsledku vlastní.
Minimálne od zverejnenia dokumentov Lux-leaks tiež vieme, že vinu nemožno hádzať len na exotické ostrovy v Karibiku či Tichomorí (plus Švajčiarsko, Lichtenštajnsko…). Tento globálny systém by nefungoval bez spolupráce politikov (prijímajúcich daňové pravidlá s dierami) a daňových úradníkov (prispôsobujúcich pravidlá konkrétnym firmám) v krajinách ako Belgicko, Cyprus, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Malta či Veľká Británia s jej bizarnými „korunnými územiami“.
Minimálne od zverejnenia Panama Papers sme vedeli, že z krajín takto uniká obrovské množstvo bohatstva. Že globálne firmy ako Apple, Google, Nike a ďalšie aktívne prispôsobujú svoje korporátne štruktúry snahe využiť daňové pravidlá tak, aby zo zisku zaplatili daň na úrovni niekoľkých percent až niekoľkých desatín percent. A hoci to prebieha formálne legálne, argument „skutok sa nestal“ presvedčí málokoho.
Vieme tiež, a Paradise Papers to potvrdili, že tento systém je strojom na sociálnu nespravodlivosť. Podľa odhadov prichádza EÚ kvôli daňovým rajom o pätinu príjmov z firemných daní, teda asi o 60 miliárd eur ročne. K tomu treba pripočítať desiatky miliárd stratených daní z osobného majetku. Nejde o peniaze, ktoré si niekto „ušetrí“ vlastnou šikovnosťou či vynachádzavosťou.
Je to kapitál ukradnutý zvyšku spoločnosti: prichádzame o verejné statky, ktoré by z nich mohli byť financované, a na zaplátanie „diery“ sa musia vyskladať ostatní, ktorí si vstupenku do „sveta daňových rajov“ nemôžu dovoliť. Biznis daňových rajov žije z majetkovej nerovnosti, a ešte viac ju prehlbuje.
Nie je náhodou, že podľa známych informácií patrí 50 percent bohatstva v daňových rajoch rodinám s čistým majetkom viac ako 50 miliónov dolárov, reprezentujúcim asi 0,01 percenta populácie rozvinutých krajín. Nízke množstvo však vyvažuje politický vplyv. Hlavným dôvodom snáh o nápravu tohto nespravodlivého systému je nedostatok politickej vôle.
Je to klasický prípad morálnej dilemy: ak môžu pravidlá tvoriť bohatí a mocní, vytvoria ich v prospech bohatých a mocných.