Aj vo vedľajších miestnostiach ju sledujú. Tá sa začuduje a hovorí, že aj v čakárňach na onkológii ju púšťajú pacientom. Kým jej mama berie chemoterapiu, môže televízny seriál pozerať v ordinácii.
Aj v ústave srdcovo-cievnych chorôb, dopĺňa návšteva, ktorá k nám zavítala v sobotu. Rozmýšľam, či sa naozaj všetci, čo nechodia do roboty, ale po doktoroch, dívajú na Jojku. Nerozpráva sa už nikto s nikým? Tí, čo nepozerajú, capkajú na mobiloch.
V pondelok ma po infúzii zaočkovali proti tetanu, naháňal ma doručovateľ DHL… Kúpila som si ruské vajce, no za veľa nestálo. Tak som ho hodila do koša. A tak som v daždi skočila na obed k Jeleňovi. Bravčový perkelt ma nesklamal, no dovliekla som sa domov zmoknutá.
Ozaj, v nemocnici na jednej posteli ležala staršia pani a na druhej jej mama, úplne staručká. Keď im dotiekli infúzie, navzájom poobliekala jedna druhú a šli si domov vybaliť balík, ktorý ráno nestihli otvoriť. Tešili sa. Tak som tej pani zazávidela mamu!
Včera som sa pýtala sestričky, či len ženy chodia na infúzie, žiadneho muža som tam totiž nevidela. Rozosmiala sa, vravela, že majú svoju izbu. Cestou domov sa na „mužskej“ izbe otvorili dvere.
Ja som pred nemocnicou spadla. Rozbila som si koleno! Velice len radi sa ľudia smejú, pomyslela som si, keď sa na mne rozrehotali sanitkári. Na pomoc mi vybehol modranský tulák Imro Haluza, no skoro spadol tiež. Chodí sa do nemocnice zohriať, a tak som mu dala päť eur, lebo už som mu dlhší čas nič nepodarovala. Opäť Jojka, akési hrané policajné prípady. Žeby mali s nemocnicami uzavreté zmluvy?
V utorok som sa do špitálu tešila. Pozdravila som sa s Imrom, ukladal si plastové poháriky od čaju na stolík vedľa automatu. Vyzeral lepšie ako deň predtým, keď sa ledva držal na nohách. O automat si zohrieval ruky. Prebehla som cez neurologickú čakáreň plnú malých uplakaných detí, vyklusala hore schodmi. Dôverne známa sestrička, vôňa aj zvuky. Ľahla som si a kým mi tiekla infúzia, pozerala som s „kolegyňou" z vedľajšej postele Súdnu sieň. Zle zahraný rozvod v priamom prenose.
Keď som odchádzala, pani mi hovorí: „Ako je nám dobre, čo?! Ja to doma nepozerám, iba tu. Vždy si však pomyslím, že sa mám vlastne dobre, že sa mi také zlé, ako tým v televízore, nestáva. A keby už bol štvrtok! Vtedy majú všelijaké dobré a pekné veci v Lídli. Išla by som sa tam pokukať. Na štvrtky sa teším viac ako na nedele, lebo vtedy som sama. Aj sem sa teším na tú Súdnu sieň, ako si tu s vami všetkými poležím a kukneme si ju. Doma by ma to tak nebavilo! Šak čo nám chýba? Keby nám niečo chýbalo, zazvoníme a príde sestrička!“
Včera som sa pýtala sestričky, či len ženy chodia na infúzie, žiadneho muža som tam totiž nevidela. Rozosmiala sa, vravela, že majú svoju izbu. Cestou domov sa na „mužskej“ izbe otvorili dvere. Aj tam mali pustenú Súdnu sieň, ale nik ju nepozeral. Chlapi sa rozprávali, žartovali a smiali. Skoro som im zazávidela. V našej izbe je vždy ticho, pozeráme Súdnu sieň. Keď infúzia dotečie, zazvoníme na sestričku. A vo štvrtok, vo štvrtok chodíme do Lídla. Dobre nám je na svete!