Kde brať a nekradnúť (si)

Prvé slobodné voľby v júni 1990 boli veľkolepé. Až 95 percent ľudí potvrdilo, že svojej nádeji veria. Odvtedy stekali z krvi a za úspech sa dnes vydáva aj 30-percentná účasť – ako svedčí nadšenie víťazných politikov zo župných volieb.

30.11.2017 17:00
debata (12)

O tom, že voľby nie sú to isté, čo revolučné tribúny, sa presvedčili i lídri Novembra Ján Budaj a Milan Kňažko. Niekoľkokrát sa od tých pohnutých dní zúčastnili na všeľudovom hlasovaní. Budaj si založil stranu Zmena zdola, v súboji o post primátora Bratislavy ho roku 2010 s prehľadom porazil „komunista“ Milan Ftáčnik.

Kňažko zase zaútočil na prezidentský stolec. Nesporného hrdinu Novembra porazil „komunista“ Robert Fico, keď sa do druhého kola dostal spolu s celkom neznámym politickým nováčikom Andrejom Kiskom. Tomu na víťazstvo stačilo, že u nás funguje spoľahlivo „lebofico“. Ale kam sa stratili tí nádejou oživení voliči z prvých slobodných volieb? Kto o ich hlasy dnes zápasí? A prečo lídri Novembra nezískali v demokratických pomeroch ich dôveru?

Rodia sa nové strany a sľubujú zatiaľ nedefinované revolučné zmeny. Kým zasadnú noví šéfovia do premiérskeho kresla a na ministerské stoličky, musia prejsť očistcom, v ktorom je každý hlas rovnocenný. Aj ten „smerácky“, lebo voliči nie sú straníci a kto ich urazí, tomu to vrátia. Odvrátia sa.

Noví lídri nových strán prídu so starými fintami. Zdvihnú však tých 70, respektíve 50 percent doterajších nevoličov? A sú tí znechutení, upracovaní, oklamaní a okradnutí ľudia voličmi pravice? Radostné protesty stredoškolákov proti korupcii (v skutočnosti za zvrhnutie súčasnej vlády) prinášajú prehľad nálad.

Od bonapartistických nájazdov až po výlety ku Kulichovmu súsošiu na Námestí SNP v Bratislave – vidíme plus-mínus tých istých voličov tých istých pravicových strán. Na novembrové výročie sa ich pod sochami zišlo tristo. Odtiaľ, zdá sa, nový vietor nezaveje. Možno sa hlasy poprelievajú, dôležitý je však súčet.

Najnovšie prieskumy priniesli pohľad na trendy, lenže súčty nezmenili. Podľa nich zatiaľ ani jeden pól politického spektra nie je alternatívou k dnešnej vláde. Navyše, prepočty vychádzajú z vyše 70-percentnej volebnej účasti. Taká vysoká bola naposledy roku 1998 (84 %) a až tá dokázala prečísliť dominanciu HZDS. Kde teda majú brať a nekradnúť (si)? Niekde pribudne, no za cenu, že inde ubudlo.

Bez ohľadu na to, kto vlastní médiá, sú z podstatnej časti napravo, a tak pôsobia na vyhraneného čitateľa, diváka či poslucháča. Chabá opozícia by bez nich lapala po dychu. V čase, keď bol dominantným hráčom na bojovom poli Vladimír Mečiar, mal jasného vyzývateľa. A bolo to od začiatku do konca Čarnogurského KDH, ktoré mu vedelo dobre robiť zle. Od začiatku do konca prepracovaný politický projekt s jasným, chladnokrvným vedením.

A dnes vidíme hlúčky aktivistov, ktorí vymýšľajú happeningy a z plných pľúc nadávajú protivníkom do zlodejov, čo je, zdá sa, ich jediná agenda. Pritom si kradnú to najvzácnejšie: budúce možné hlasy, a teda jedinú možnú demokratickú cestu k vláde.

© Autorské práva vyhradené

12 debata chyba
Viac na túto tému: #voľby #politická scéna