„Naozajstné“, dosť odporne „nastajlované“ zvieratká s hnusnými ružovými mašličkami, „vymyslené“ zvieratká síce s očami a papuľkou, ale pripomínajúce zbrane. Všetko vydáva zvuky, píska, trúbi, kváka a mňauká, blýska očami, strieľa – svietiaci dinosaurus s vycerenými zubami, ninja bojovníci, tyrkysoví a fialoví draci z elfskej krajiny, roboti, drony, blikajúce slony, Barbiny á la Krížna, Barbiny á la zombie – to všetko by malo odrážať detský svet, to čo majú, alebo mohli by mať v hlavách naše deti. Svet, ktorý im ponúkame, je však svetom nás dospelých.
Našťastie už nemám celkom malé dieťa. Dcéra je na hranici puberty, ešte stále dosť zvedavá aj hravá. Nechcem háčkovaného macíka či pletenú myš ani Montessori drahé kocky z dreva, ktoré akoby rástlo na pár metroch štvorcových kdesi na Aljaške či v dažďovom pralese, ani kvetináč so semienkami, aby sme vedeli, že kvet rastie zo zeme. Dcéra si zasadila na jeseň cibuľky do záhrady, vie ako chutí sneh, aj na čo je metla a lopata…
Hračkárstvo by mohlo byť rozprávkovým svetom, keby deti čítali rozprávky, povzdychla som si na sociálnej sieti a okamžite dostala otázku, či je pre deti dosť pekných a dobrých rozprávok. Parádnych kníh je neúrekom a vychádzajú aj tie, ktoré sme ako deti čítali my. Žiaľ, dnes sa mudruje o čítaní s porozumením, o tom, ako čítať a čo, ako pri tom sedieť, čo robiť a nerobiť, ale problém je v tom, že ono obyčajné mamovské a babičkovské čítanie sa vytratilo, dospelí viac mudrujú, ako čítajú. Keby aj rok nevyšla žiadna knižka pre deti, nič by sa nestalo. Je veľa dobrých rozprávok.
Toto je povzdych tety knihovníčky z detského. Námietky na sociálnej sieti prijímam, ale myslím si svoje, lebo to v tej knižnici vidím ako zo strieľne. Dnes sú aj ľudia, ktorí vysvetľujú mamám a učiteľom, ako „pracovať" s knižkou! Nikoho sa nechcem dotknúť, ale ako to, že to kedysi ľudia vedeli? Mamy predsa musia vedieť všetko, aj to, že knižku stačí otvoriť, listovať, pozerať rozprávky, a ak aj nie čítať, stačí, keď sa o nich bude s krpcom rozprávať! Veci v detskom podaní prestávajú byť obyčajnými predmetmi, stávajú sa tým, čím si decko želá, aby boli.
P. S: Môj kamarát Ľubo Navrátil mi rozprával, že mal v škole kamaráta, ktorý sa hral s perami a hovoril: Toto je koník, tento je biely a tento čierny, a teraz akože idú spolu do hôr. Ľubko pozerá na perá a hovorí: „Aj ja chcem takého koníka, daj mi ho!“ Páčilo sa mu, ako sa chlapček hrá. Ten mu podal pero, no a Ľubo zrazu pozerá a vidí pero. Hovorí: „Veď to nie je koník!“ Medzitým si však jeho kamarát vzal ceruzky, z ktorých sa stali bojovníci, a Ľubko znovu vytriešťal závistlivo oči, čo všetko tie ceruzky stvárali. Keď jedného z bojovníkov od kamaráta vyškemral, opäť sa v jeho dlani zmenil na ceruzku!