Je to zo strategického hľadiska síce celkom úzka časová štrbina, no ak by ktosi nevyhnutne potreboval napríklad stretnúť nejakého známeho, potom musí hneď vyraziť do obchodu, lebo nikde inde ho v týchto pohnutých hodinách nenájde.
Je smutné, že mnohí sa tejto povinnosti vyhýbajú a radšej sa uchyľujú do lesa medzi štebotajúcich zaľúbencov, večne škriekajúce vtáky a delobuchy mladých ochrancov prírody, ktorých svojím prehnaným egoizmom rušia pri ich svedomitej príprave lesnej zveri na treskot Silvestra.
O čo príjemnejšie sa mi vidí jemné zunenie a takpovediac spokojné „pradenie“ hypermarketov s ich neúnavnými a usmiatymi predavačkami! A koľko je tam ešte stále zaujímavých a užitočných vecí aj po Vianociach! Mnohé z nich sú rovnako krásne, akoby práve vystúpili z reklamy v televízii. Myslím aj na tie veci, aj tie na predavačky. No ak si človek získa ich dôveru, potom poľahky zistí, že pod lesklým povrchom sa niekedy skrýva trpká pravda.
„Máte ešte úplne všetko?“ spýtal som sa pred pár hodinami mladšieho predavača.
„Musím vás, žiaľ, sklamať!“ odvetil mi celkom zarmútený, až zúfalý. „Všetko už nie a už to ani nebude! Najviac nám chýbajú lokše, a čo je ešte horšie, aj mascarpone!“
To prvé ma neprekvapilo, lebo lokše chce vždy každý. No také mascarpone! Mladý muž mi trpezlivo vysvetlil, že to nie je taký ten čierny krém na topánky, z ktorého si robia pleťovú masku príslušníci špeciálnych jednotiek, keď idú v celovečernom filme oslobodiť rukojemníkov do sporo osvetlenej dediny v nejakej orientálnej krajine. Natierajú sa tým vraj iba zákusky a práve preto pri sviatkoch mascarpone na Slovensku prudko chýba.
Teda, ak som predavača pochopil správne, keď už raz chýba, potom dnes už vôbec nechýba menej ako lokše. Doba sa prudko mení a preto niektorým moderným technológiám postarší ľudia rozumejú akosi pomalšie, hoci ich nezriedka zjedia alebo vypijú celkom bez problémov. Ak však človek narazí v tomto ponurom období na úsmev, poteší ho to viac ako čokoľvek iné.
To, čoho je v tomto čase menej, je politika, i keď sa hrozné veci vo svete dejú nepretržite. Stačí zájsť na preplnené parkovisko, do tej krutej zmesi ľadu a zúfalstva. Ale napriek tomu nás zajtra čaká, aspoň dúfam, pekný sviatok. Svojím spôsobom očistný. Niekedy so zložitými obradmi, inokedy celkom bez nich. Mladší ľudia sa zväčša ponoria do zábavy, starší do spomienok. No v skutočnosti nikto nikoho neopustí.
Noc vybuchne trblietavými svetlami, naplní sa piesňami a krikom, azda sa prehreje aj objatiami a neobvyklou mierou vzájomnej žičlivosti. Všetci, úplne všetci sa o sebe navzájom dozvedia uprostred noci. A vyberú sa akoby spoločne v ústrety tomu najdôležitejšiemu a najkrajšiemu, čo majú, našťastie, všetci ešte pred sebou i v ďalšom roku. Iba to totiž môže byť skutočne ťažké, no naveky plné nádeje a lásky. Je to život.