Vľúdna tvár

Voľby prezidenta u našich západných susedov priniesli Slovenkám a Slovákom nečakaný dar.

19.01.2018 10:00
debata (10)

Takzvaní lepší ľudia v Českej republike (ale aj na Slovensku) nad nami prestali ohŕňať nos. Akoby tí Česi voľajako zakopli, ba čo viac – pre tých „lepších“ sa stal inšpiráciou slovenský prezident.

Spomenula ho vo svojom krátkom príhovore ešte pred vyhlásením konečných čísel po prvom kole aj nádejná hlava českého štátu. Sociologička Magda Vášáryová síce spresnila, že Jiří Drahoš nie je Andrej Kiska, lebo Drahoš musí počúvať svojich boháčov. Kiska je iný grand – ide vždy za svoje… Podobný je podľa nej iba kandidát Michal Horáček, ktorému voliči nie celkom uverili, hoci do tejto lotérie vložil svojich tridsať miliónov. Ako dobre, že mu nebudú chýbať! Konečný výsledok prezidentských volieb poznáme už dnes. Bez ohľadu na víťaza si porazení budú klopať na čelo: „To sa môže stať iba v Česku!“ A budú sa navzájom nenávidieť a vyčítať si nenávisť, len tá víťazná nenávisť sa nazve láskou.

Prezident osloboditeľ Tomáš Garrigue Masaryk, keď zasadol do prezidentského kresla, mal za sebou akademickú dráhu, boj takmer proti celému národu v kauze rukopisov Královodvorského a Zelenohorského, politickú hilseriádu, dvojnásobné poslanectvo vo Viedni, exil od decembra 1914… Rozpad Rakúsko-Uhorska ho našiel pripraveného, Milan Rastislav Štefánik mu bol nápomocný pri zrode nového štátu.

Masaryk bol teda skúsený človek, a predsa mu nestačil „marketing“ – o PR agentúrach vtedy ešte nechyroval a ani o jeho vlastných miliónoch nevieme nič. Potreboval nielen čísla vo voľbách, ale aj myšlienky. Obklopil sa vzdelancami, hovorili si pátečníci.

Karel Čapek vydal z týchto stretnutí na Hrade objemnú knihu. Max Weber v eseji Politika ako povolanie ukazuje, že vôľa k politickej moci je základným rozmerom politiky: nedá sa nahradiť ani morálnou, ani inou metafyzickou hodnotou. No bez obsahu je aj vôľa k moci prázdna škrupina.

Svojich „pátečníkov“ mal dokonca aj komunistický prezident Klement Gottwald – Pavel Kohout či Ladislav Mňačko by mohli rozprávať. Ako chutí moc, napríklad.

Nie sme dnes na križovatke dejín, ani my, ani Česká republika. Karty sú rozdané, geopolitická situácia je tiež jasná, červené čiary nemožno prekročiť. Stačí iba napĺňať našu škrupinu nejakými ľudskými hodnotami. Len aby sme ich rozpoznali!

Kde je vôľa, tam je cesta, napísal náš bývalý premiér, ktorý musel z politiky zdúchnuť, keď mu nemilosrdne kopal do členkov srdnatý opozičný Robert Fico. Dnes tento skúsený a pohyblivý človek dáva o sebe vedieť.

Mikuláš Dzurinda je budovať a brániť vlasť vždy pripravený! Kto by mu chcel pripomenúť nejaké staré hriechy, tomu odkázal: „Ak niekto vyjadroval zdesenie nad tým, že biznis na Slovensku sa snaží vplývať na politiku, mám pre neho veľmi smutnú správu. Vždy to tak bolo, je a aj bude…“ Nielen v našej krajinke pod Tatrami, ale všade.

A predsa sa človeku zdá, že by to mohlo byť aj inak. Napríklad za Alexandra Dubčeka, o ktorého si tak nešetrne utrel ústa súčasný český prezident Miloš Zeman. Vľúdna tvár je viac ako vôľa k moci. Alebo – mala by byť.

© Autorské práva vyhradené

10 debata chyba
Viac na túto tému: #Česko #Slovensko #Politika