Bol to pohodlný konštrukt: zodpovední „štandardní“ politici proti tým nezodpovedným, ochotným nasľubovať čokoľvek. A medzi nimi zmätené masy, ohlušené (a ohlúpnuté) sľubmi, neochotné pochopiť, že lepšie už nebude, a ak aj bude, ešte predtým musí byť horšie (teda, aspoň pre niektorých).
Lenže európske ekonomiky nám znova rastú a rásť budú aj tohto roku. Akciové trhy prekvitajú a znepokojuje ich len to, kedy centrálne banky sprísnia menovú politiku. Nezamestnanosť je na ústupe, zisky firiem rastú. Zdá sa, že „štandardní politici“ si môžu vydýchnuť. Už čoskoro nebudú musieť vykrádať politické programy krajnej pravice, už nebudú musieť voličov zachraňovať pred zvodnými sľubmi ľavice. (Aj vám napadlo, prečo to nerobia naopak?)
Slabšie odbory a menej prísna legislatíva umožnia, aby zamestnávatelia ponúkali menej kvalitné pracovné miesta, a rast miezd ešte viac zaostával za rastom produktivity.
No, dajme zodpovedným mainstreamovým politikom jednu radu. Pokles verejnej podpory ich politickej agende – vrátane podpory európskej integrácii v jej súčasnej podobe – súvisel s hospodárskou krízou, ktorá sa začala po roku 2008, len sekundárne. A návrat ekonomického rastu nepredznamenáva nevyhnutne politickú stabilitu.
Kľúčovou otázkou je prerozdelenie výsledkov rastu. A preto by bol optimizmus predčasný. Za posledné desaťročie sa v EÚ – s výnimkou severských krajín – ešte viac oslabilo postavenie odborov a kolektívneho vyjednávania. Príčinou nie je len nárast nezamestnanosti a posun v štruktúre pracovných miest (nárast neštandardných pracovných kontraktov na úkor práce na trvalý úväzok), ale aj „štrukturálne reformy“, ktoré často obsahovali oslabenie postavenia kolektívnych zmlúv či zastúpenia zamestnancov v rozhodovaní.
Slabšie odbory a menej prísna legislatíva umožnia, aby zamestnávatelia ponúkali menej kvalitné pracovné miesta, a rast miezd ešte viac zaostával za rastom produktivity. Tento trend ešte umocňujú technologické zmeny. Najmä v prípadoch, keď regulácie zaostávajú za vývojom – príkladom je postavenie mnohých pracovníkov v „gig ekonomike“.
Oživenie hospodárskeho rastu teda nezmení trend rastúcich rozdielov v príjmoch – medzi rôznymi typmi práce (vysoko kvalifikovaná vs. manuálna) aj rôznymi druhmi príjmov (z práce vs. kapitálu). Mobilita kapitálu v spojení s digitálnymi technológiami zas sťažuje spravodlivé zdaňovanie. Pre ľudí s vysokými príjmami je čoraz ľahšie vyhnúť sa plateniu daní – legálne či inak.
Organizácia Oxfam vydáva každý rok pred stretnutím Svetového hospodárskeho fóra v Davose správu o stave nerovností. Nikoho asi neprekvapí, že skupina miliardárov, ktorí vlastnia „rovnaký majetok ako najchudobnejšia polovica ľudstva“, je každým rokom menšia. Tentoraz je to 42 ľudí. Týmto kríza veľmi neuškodila. Tratiť nebudú ani z obnovenia hospodárskeho rastu. Pre ostatných je to o čosi zložitejšie.