Pre všetkých, ktorým tieto katastrofy vzali strechu nad hlavou, či dokonca blízkych, nie sú dôsledky klimatických zmien nejasnou hrozbou budúcnosti, ale nepríjemnou prítomnosťou. Vlády krajín produkujúcich najviac emisií skleníkových plynov sa zatiaľ neponáhľajú stanoviť prísnejšie emisné limity, a prezident USA, jedného z najväčších znečisťovateľov, klimatické zmeny striedavo spochybňuje a ignoruje, súčasne podporuje fosílny biznis.
Bude ešte horšie. No najväčším rizikom nie je globálna klimatická katastrofa, ktorá urobí Zem pre človeka neobývateľnou. Hoci ho nemôžeme úplne vylúčiť, je to málo pravdepodobný scenár. Omnoho hrozivejšie je postupné zhoršovanie situácie v kombinácii s politickou a sociálnou nerovnosťou a militarizáciou bezpečnosti – klimatický apartheid.
Kontúry sú už viditeľné. Súčasné úsilia pravdepodobne povedú k čiastočnému obmedzeniu emisií skleníkových plynov. Lenže to je primálo a príliš neskoro. Klimatické zmeny sa nepodarí zastaviť a už vôbec nie zvrátiť. Svet bude teplejší, počasie nepredvídateľnejšie, jeho extrémne výkyvy častejšie.
Prírodné katastrofy, ktoré spôsobujú, pritom nezasahujú každého rovnako. Povodne, prívaly bahna, suchá či hurikány postihujú najmä chudobnejších obyvateľov, a tí aj viac trpia dôsledkami. Platí to v nigérijskom Lagose i v mestách postihnutých záplavami na americkej rieke Hudson.
Jedným z dôsledkov sa ukazuje silnejúca migrácia. Ľudia utekajú pred hladomorom, pred vojnami spôsobenými zápasom o zdroje. Odpoveďou zatiaľ šťastnejšej časti sveta je militarizácia bezpečnosti. Ak Donald Trump naozaj postaví múr na hraniciach s Mexikom, bude to iba posledná bodka za dlhodobým trendom. Politici v Európskej únii,vrátane tých našich radi hovoria o potrebe „riešiť príčiny migrácie tam, kde vznikajú“. Viac energie však ide do snáh o udržanie migrantov mimo európskych hraníc.
Svet klimatického apartheidu sa stane svetom, v ktorom budú „zelené technológie“ ponúkať zaujímavé podnikateľské, investičné príležitosti, v ktorom budú bohaté metropoly, či uzavreté luxusné štvrte, hľadať nové spôsoby ochrany pred extrémami počasia. Zvyšok ostane na druhej strane múra, doslova. Ponesie hlavnú ťarchu rastúcich cien energií či surovín, zhoršujúceho sa stavu životného prostredia a koniec koncov aj nákladov na nevyhnutné prispôsobenie sa zmenám klímy.
Nič z toho neznamená, že sa máme vzdať úsilia o obmedzenie emisií. Každá tona CO2 nevypustená do atmosféry znamená zachránené životy. No boj proti klimatickým zmenám nie je len technologickým či ekonomickým problémom. Je vysoko politickým – o stratégiách, ziskoch a stratách rozhoduje moc.