Valné zhromaždenie OSN ním pripomína potrebu globálnej sociálnej spravodlivosti a pomoci menej rozvinutým krajinám. Boj proti chudobe, podpora rovnosti a dodržiavanie ľudských práv vrátane sociálnych sú však naliehavé aj v štátoch, ktoré sa považujú za rozvinuté demokracie. Vrátane Slovenska.
V našom uvažovaní o sociálnej spravodlivosti a demokracii je niekoľko paradoxov. Ukazuje to aj najnovšie zisťovanie európskych hodnôt EVS 2017. Respondentov sa okrem iného pýtali na dôležitosť rozličných stránok sociálnej spravodlivosti a na to, ako vnímajú spojenie medzi demokraciou a prerozdeľovaním zdrojov.
Prvým zisteným protirečením je, že obyvatelia Slovenska masovo uznávajú, že právo na dôstojný život patrí všetkým. Bežne podporujeme skôr reštrikciu dávok a tolerujeme chabú starostlivosť obcí o všeobecnú dostupnosť slušného bývania.
V rozhovore s anketárom, izolovaní od mienky príbuzných, priateľov či kolegov, sme však pre dôstojnosť zapálenejší: až 50 percent opýtaných považuje za veľmi dôležité a 42 percent za skôr dôležité, aby mal každý člen spoločnosti uspokojené základné potreby, teda stravu, bývanie, oblečenie, vzdelávanie a zdravotnú starostlivosť. Celkové skóre v prospech slušného života všetkých je stále impozantné.
Zabezpečenie jeho základov pre všetkých nepadá z neba ani z tribún OSN. Vyžaduje si praktické kroky a tým elementárnym je prerozdeľovanie zdrojov. A tu prichádza druhý paradox: rozpačitý pohľad slovenskej verejnosti na súvislosť medzi slušným životom pre všetkých, demokraciou a prerozdeľovaním. Vysoká podpora slušného života pre všetkých akoby nesúvisela s organizáciou spoločnosti.
Tretina respondentov súhlasí s tvrdením, že zdaňovanie bohatých a podpora chudobných nie je základnou charakteristikou demokracie, ďalšia tretina si myslí opak, zvyšok sa umiestnil do neutrálneho stredu škály alebo neodpovedal. A čo viac, ľudia s vysokoškolským vzdelaním vehementnejšie zastávajú názor, že prerozdeľovanie od bohatých k chudobným nie je základnou charakteristikou demokracie.
Všetci, samozrejme, vedia, že k demokracii patria slobodné voľby, rovnoprávnosť žien a ochrana ľudských práv. Riziká udržiavania demokratického režimu bez prerozdeľovania sú menej jasné. V posledných desaťročiach ich prehlušovali floskuly o neviditeľnej ruke trhu či o ekonomickom raste, ktorý podvíha všetky loďky. Z tejto detskej choroby sme sa ešte asi nedostali a prekvapujúco ňou trpí práve najvzdelanejšia časť populácie. Možno sa dodnes kaníkovsky strachuje, že dane sú trestaním „najšikovnejších“ a pílením konára prosperity. A že podpora chudobných spôsobuje morálny rozvrat a závislosť.
Vzdelaní ľudia možno nevidia v prerozdeľovaní cestu k zaisteniu spoločenského mieru a stability demokracie aj z nejakých iných dôvodov. Faktom však ostáva, že ich podpora pre najosvedčenejší nástroj udržiavania demokracie ako zriadenia, ktoré je spravodlivé ku všetkým, citeľne chýba. A to ohrozuje povesť demokracie i samotnú demokraciu.