V exekučnom konaní je už desatina obyvateľstva. „Čakal som na smrť. Nemal som čo jesť. V jednej miestnosti nás žije päť.“ Príbehy beznádeje, ktoré prežíva milión chudobných Čechov. V Hornej Blatnej je v exekúcii viac ako polovica obyvateľov, na dlh kupujú aj rožky. Vyvlastnenie postihlo aj podnikateľov. Čechov v exekúcii je už takmer 900-tisíc, v dlhoch sa topia i tisíce detí. Najhoršie je v Sudetách, ukazujú nové dáta…
Takto vyzerajú titulky českých novín posledných dní. Články o exekúciách, dlhoch, zlej sociálnej situácii takmer milióna ľudí a chudobných regiónoch zaplavili české médiá. Novinári objavili tému, ktorá trápi nielen oných 863-tisíc ľudí, ale aj ich rodiny. V praxi to znamená, že deti ľudí, na ktorých je uvalená exekúcia, spolu s nimi žijú z nezhabateľného minima. To je síce v prípade, že sa staráte o dieťa, o pár stoviek vyššie, ale aj tak sa z neho žiť nedá a ľudia v exekúcii tak často poberajú príspevok na bývanie, aby vôbec neplatili nájomné. Na život im ostáva tak málo, že sa veľmi ľahko opäť zadlžia alebo prídu k pokute za cestovanie načierno. A exekúcie pribúdajú. Každý nečakaný výdavok, napríklad pokazená chladnička či práčka, je pre nich neriešiteľnou pohromou.
Pokiaľ sa niekto pozastavuje nad tým, ako je možné, že z problému, ktorému musí čeliť tak veľa ľudí, sa téma stala až po prezidentských voľbách, vždy sa ozvú novinári, ktorí trochu ukrivdene fňukajú: „Ale my sme o tom predsa písali.“ Áno, tu a tam sa objavil článok, sama som ich napísala viacero, ale nikdy sa to nestalo témou, ktorá by hýbala spoločnosťou. Až teraz. Nech je už dôvod akýkoľvek, je to dobre. Ale je to len začiatok cesty.
I tu sa nájde smer, ktorý by mohol viesť k trochu sociálne súdržnejšej spoločnosti, v ktorej zakopnutie pre človeka s nízkymi príjmami neznamená doživotné problémy. Ozývajú sa totiž i hlasy, nech od morálnej paniky konečne prejdeme k systémovému riešeniu problémov. Počiatkom roku vláda schválila novelu insolvenčného zákona, ktorú pripravilo ministerstvo spravodlivosti. Aby mal vôbec šancu prejsť parlamentom, diskusia by sa teraz mala zamerať práve na jeho podobu. Okrem praktických príspevkov do diskusie o konkrétnej výslednej podobe sa určite budú ozývať i kritické hlasy spochybňujúce samotný princíp oddlženia a možnosť vyviaznuť z dlhovej priepasti, a to s morálnym apelom, že dlhy sa majú platiť.
Pri tejto diskusii by nemali zapadnúť dva podstatné momenty. Prvý, že na vine sú často nízke príjmy. Pre chudobného človeka je každé zakopnutie osudové. Druhý, že si stále nesieme následky divokých deväťdesiatych rokov, keď sa mnohí zadlžili, ani nevedeli ako. Poskytovatelia pôžičiek a spotrebiteľských úverov sa vtedy správali, akoby žiadne pravidlá neexistovali, a dlhy sa niekedy nabaľovali aj na deti v detskom domove, ktoré v mieste bydliska neplatili za odvoz odpadu. Absurdné príbehy o tom, ako ľudia k dlhom prichádzali, by stáli za mnoho románov. Dúfam, že teraz nepremárnime šancu situáciu aspoň trochu urovnať.