Belmondo s Delonom a Mastroiannim boli úplní machri, Jean Moreauová bez makeupu a cigošky nešla pred kameru, a vôbec, francúzska filmová Nová vlna sa vznášala v cigaretovom opare. Bez cigarety sa o živote nedalo mudrovať, milovať, byť neverný, riešiť manželskú krízu, svetovú politiku, unášať lietadlo, ba niekedy nechýbala ani v sprche…
Kedysi sa tomu hovorilo fajčiarsky salónik. Spočiatku doň odchádzali muži po výdatnom obede, neskôr sa k nim pridali dámy a ešte neskôr sa fajčilo takmer všade. Budievala som sa a v nose ma šteklila vôňa maminej kávy a cigarety, tvrdé sparty, kutná hora, alebo klopot tatovho písacieho stroja a vôňa cigariet a čohosi mužného a dôležitého, zvláštneho Fajčievam na priedomí a cigoškou si prisvecujem ako majákom. Ak sa cítim sama, mám pocit, že na konci toho hnusného a smradľavo nezdravého ktosi je, lebo svieti a bliká večer do tmy, vysiela dymové signály.
Zatočili s nami, ustavične hľadám miesto, kde si bafnem. Pomaly nikde. Na letisku máte problém nájsť fajčiarsky salónik, hľadáte ho a pozeráte na nefajčiarov s mobilmi a laptopmi a kreditkartami, ako si chodia či sedia a všetci sa tvária unudene. No a keď ho nájdete, zablikajú na vás všetky majáky, vo „fajčiari“ sa debatuje, popíja a je družne a dobre. Alebo natrafíte na čosi, čo vzhľadom pripomína niekdajšie slovenské telefónne búdky. Aj z týchto sa telefonuje! V jednej ruke mobil, v druhej cigoška! Strašné! Vždy mi zovrie srdce.
Fajčí sa v presklených kabínach na stojáka. Nad búdkami je nápis fajčiarska zóna. Vidia vás zo všetkých strán. To sú oni! Vleziete do búdky, odkiaľ asi naschvál neodsávajú vzduch, že skapte a zaduste sa vo vlastnom smrade, zapálite si a aspoň v duchu vyťukávate čísla všetkých fajčiarov na svete. Nedovoláte sa, pozeráte na nálepku ľudských pľúc postihnutých rakovinou a ťaháte do seba nikotín. Čosi nepomenovateľné vás šteklí v žalúdku, niečo, že by ste mali prestať fajčiť, a niečo ako vzdor.
Kedysi v marci boli v móde snežienky a MDŽ. Učiteľky v školách mávali marcovými básničkami pre mamičky a súdružky učiteľky, a ôsmeho marca bez klinčeka domov alebo do práce, skrátka ani na krok! Dnes sa nefajčí ani neoslavuje. Fajčenie je nezdravé a oslavy asi tiež. Cirkevné sviatky prešli do réžie obchodných reťazcov, a my, čo ich oslavujeme v kostoloch, sme väčšine na smiech. Tie svetské režírujú politici, ku ktorým sa radšej nepridať.
Tento týždeň je MDŽ. Čosi nepomenovateľné ma šteklí v žalúdku, niečo, že by sme mali prestať oslavovať a niečo ako vzdor! Milé mamy, učiteľky, doktorky, predavačky, knihovníčky, upratovačky, sestričky, múzejníčky, poštárky, opatrovateľky, úradníčky, Maďarky, Slovenky, Nemky, Arabky, Rusky aj Francúzky, cigánečky krásne, staré aj mladé, mamy, babinky aj prababinky, vykašlite sa na politikov aj módu, oslavujte! Oslavujme, kým je čo!
Každý deň by mohol byť sviatkom a sviatok je dôvod na stretnutie aj na oslavu. Tak ako pre nás fajčiarov je každé stretnutie dobrý dôvod zapáliť si cigošku!