Na premietnutie ich výsledku do podoby nového vládneho kabinetu si ešte chvíľu počkáme, no už dnes vieme povedať, že priniesli niekoľko dôležitých momentov.
Prvým je pád tradičných politických strán (pre jednoduchosť za ňu považujme aj Berlusconiho Forzu Italia). Stredoľavá Demokratická strana pôsobila ešte pred štyrmi rokmi ako jasný hegemón talianskej straníckej scény. Berlusconiho odstavili škandály a tlak európskych partnerov a nebolo jasné, či najbližších pár rokov nestrávi za mrežami. Hnutie piatich hviezd bolo podivnou stranou protestu na čele s nevypočítateľným Beppem Grillom a na čelo sa dostal mladý centrista Matteo Renzi sľubujúci reformy.
Potom však prišiel zbabraný pokus o ústavnú reformu, neúspešné referendum, vnútrostranícke rozpory, a nie najlepšie výsledky vlád demokratov. V minulotýždňových voľbách tak skončili s 19 percentami – a príklady iných sociálnodemokratických strán v EÚ by mali byť varovaním, že to nemusí byť úplné dno.
Tešiť sa nemôže ani Renziho hlavný súper Silvio Berlusconi. Z pripravovaného politického návratu nie je (nateraz) nič. Vo voľbách uhrala jeho strana horší výsledok ako Salviniho Liga, a tým prišla o právo nazývať sa lídrom talianskej pravice. A samozrejme, aj o potenciálne právo na premiérsky post.
Zdá sa, že sa opakuje situácia z roku 1993, keď korupcia, prepojenie politiky s organizovaným zločinom a kopiace sa sociálne a hospodárske problémy viedli k pádu strán, ktoré dominovali talianskej politike po druhej svetovej vojne: kresťanských demokratov a (reformovaných) komunistov.
Na ich troskách vyrástol Berlusconi, a stredoľavá Demokratická strana. Po dvadsiatich piatich rokoch sa však ukazuje, že tiež nedokázali efektívne riešiť problémy Talianska. Skôr ich, najmä v prípade Berlusconiho vlád, len načas konzervovali. Teraz ich z politiky vytláčajú ďalší, najmä Hnutie piatich hviezd. Vo voľbách získalo najviac hlasov a v novom parlamente bude mať dominantné postavenie. Jeho líder Luigi di Maio premenil rôznorodé hnutie na politickú stranu, ktorá by sa mohla pokúsiť o riadenie krajiny, napríklad s podporou či priamou účasťou Demokratickej strany. Prvé signály o pripravenosti spolupracovať už jeho predstavitelia vyslali.
Druhou alternatívou je, že sa vládu pokúsi zostaviť pravicová koalícia pod vedením Ligy. V parlamente síce nebude mať dosť mandátov, no môže sa pokúsiť oprieť o prebehlíkov z iných strán – nebolo by to nič výnimočné. Líder Ligy Matteo Salvini by sa však na premiérskom poste nemusel ohriať dlho. O rok vyprší Berlusconimu zákaz uchádzať sa o verejný úrad a vyvolanie ďalších predčasných volieb by mu mohlo prísť vhod. Ak ani jedna z týchto možností nevyjde, mesiace nestability a neistoty môžu viesť k ďalším predčasným voľbám. Taliansko by tak bolo bez vlády, ktorá by mohla byť relevantným partnerom v diskusiách o budúcnosti EÚ a eurozóny.