Sú to bytosti, ktoré ma celé roky obklopujú v práci, iné, ktoré mi pomáhajú pri nákupoch, potom tie, ktoré ma liečia a ktoré mi občas venujú i úsmev. Vlastne ich je našťastie plný svet. Nielen ten skutočný, no aj ten, ktorý tvorí obrovský svet umenia. Príroda tento rok ženy zradila svojím chladným prístupom, preto snežienok bolo málo a fialky žiadne. Ale napokon vždy je dosť iných pekných vecí.
Premýšľal som o ich súčasných demonštráciách v Španielsku a Taliansku. Tam si pripadali, prirodzene okrem iných a tiež dôležitých vecí, tak akosi nepovšimnuté. Svetová tlač sa venuje inak orientovaným, viac tým rozhnevaným a znechuteným. Tie dobré a láskavé si už vôbec nevšíma. Nevšíma si, aspoň mám taký pocit, tie skutočné. Pravé. Očarujúce. Najdôležitejšie.
Predsa však akoby k tomu dnes už pristupovali isté obavy. Nie je už kvet prežitkom minulosti alebo najperverznejším vyjadrením sprostého primitívneho sexizmu? Nie je dnes dlhý, clivý a zadumaný verš, plný zelenej vône jari, v ktorom sa ligoce posledná ranná hviezda na každej kvapôčke rosy, iba dôkazom mužskej agresivity, ktorá ženu znižuje na číre médium plytkého snenia hodného opovrhnutia?
Kedy prídu namiesto zvodného úsmevu už len nadávky a dlhé ostré nechty do očí? Navyše v sprievode advokátov, v koncertných miestnostiach obvodných súdov, s krivými úsmevmi exekútorov? Áno, vo vzťahu k ženám dnes prevláda skôr nepokoj. Akoby čas na oslavy už pominul a bolo by ho možné nájsť iba na smetisku.
Koľko ešte zostalo pravdy v starých piesňach? Spomínam si na tú, ktorú mi viachlasne zaspievali nadránom skvelí hostitelia v Chorvátsku a priateľ mi ju hneď preložil: „Chcel by som prežiť celý svoj život ešte raz, len aby som sa mohol opäť stretnúť s tebou, moja láska…“
Život každého z nás je ten najťažší, nikto z nás nijaký iný nemá. Vždy iba ten svoj. Neviem, či by som ho niekedy dokázal prežiť znovu. Neviem, či jeho najhlbšia hodnota nespočíva len v jeho neopakovateľnosti a v spomienkach, ktoré už nie je možné nikomu sprostredkovať. Lenže ten clivý prísľub opätovného stretnutia, ktorý vanie zo starej piesne, je zároveň veľmi vážnym poukazom na to, čo je najdôležitejšie.
Nerobí nás napokon odvážnymi a statočnými iba naše krehké srdce? Veď len ono nám pomáha prekročiť hmly všetkých rozprávkových krajín a uvedomiť si, že na svete naozaj niet dôležitých miest, na ktorých sme my nikdy neboli. Kam by sa mohlo skryť a obrátiť?
Každoročne sa vrátim k tomuto sviatku s najhlbšou vážnosťou. Lebo sviatkom ho nerobí dátum, ba ani rituálne opakovanie. Iba nekonečná dobrota ľudského srdca, v ktorej ženy vždy zvíťazia nad všetkým ostatným, ale oveľa častejšie aj nad tým vlastným.