Aj teraz ktosi siahol na deti. Brutálnejšie, fatálnejšie. Ich smrť sa stala národnou traumou. Mučí nás to o to viac, že identita vinníka či vinníkov nie je známa a stav neurčitosti a vágnosti pôvodcu sa nedá dlho znášať. Bolesť a rozhorčenie potrebujú ukázať prstom. V situácii citového otrasu visí vo vzduchu potreba príbehu s jasným určením zodpovednosti.
Státisícom ľudí sa ponúkaný príbeh zdá pravdepodobný. Smrť ako trest za prinášanie svetla je kultúrnou tragédiou, ktorá prebúdza cynikov i vyhorených. K mnohým dôvodom, pre ktoré ľudia repcú na život, pribudol ďalší.
Tragickejší ako ich „nízke“ chlebové a hypotékové starosti. Občania neveria, že je krajina spravovaná poctivo, cítia, že verejné inštitúcie im neslúžia (ako by mohli po desaťročiach redukcie verejných výdavkov, škrtenia a prenášania zodpovednosti na občana) a v predčasných voľbách vidia cestu k morálnej obrode vládnutia.
A tu je ďalšia paralela s novembrom. Volanie po slušných, charakterných politikoch patrilo k jeho kľúčovým heslám. S kartou slušnosti sa potom hralo mnohokrát. Veľmi často ju držali zástancovia minimalistického štátu a odporcovia komisií, predpisov a dohliadajúcich inštitúcií. Tvrdili, že férovosť v štáte môže zaistiť len volič, ktorý pošle vládnuť morálne bezchybné osobnosti. A kritické médiá.
Súčasné globálne prepojené spoločnosti však plodia početné ohrozenia a bez sústavnej sebareflexie neprežijú. Podľa sociológa Ulricha Becka takéto diagnostikovanie nemôžu vykonávať len médiá, aj keď ešte občas dokážu byť strážnym psom demokracie. Zásadná je činnosť systémov verejného monitorovania a kontroly s účasťou sociálnych partnerov a občianskej verejnosti. Takéto systémy u nás netreba vymýšľať.
Priebežné monitorovanie a posudzovanie si už dávnejšie vyžiadala Európska komisia. Dohliadanie s účasťou občianskej verejnosti sa stalo podmienkou čerpania európskych fondov prinajmenšom druhé programové obdobie.
Ako posudzovanie funguje a stráži férovosť? Zaujíma sa o to niekto? Viem to posúdiť iba podľa seba. Pôsobím v dvoch pracovných skupinách, kde hlasujeme o návrhoch, ktoré sa týkajú eurofondov. Pripomienky máva len zopár členov. Ostatní sú možno spokojní. Alebo preťažení a nestíhajú si preštudovať materiály. Alebo si nechcú nikoho pohnevať.
Neviem, ako je to v iných výboroch a pracovných skupinách. Možno sú tiež obsadené preťaženými ľuďmi, ktorí si na rokovaniach iba v tichosti zjedia chlebíček. Nechcú spúšťať lavínu. Tú napokon spustí žiaľ nad zabitým novinárom, ktorý možno robil prácu za nich.