Šansón jazyka

21.03.2018 09:00

Keď zomrel literárny kritik Vladimír Petrík, všetkých nás zaskočilo veľké prázdno: Bol to vari posledný zo starej školy literárnej kritiky, ktorá udržiavala slovenskú literatúru na dôstojnom mieste vo svetovom kontexte a na ktorú pomaly nemá kto nadviazať. Samotný Vlado Petrík prízvukoval, že mu v modernej literatúre chýba jej hlavný zmysel: kultivovanie spoločnosti a poctivá práca s jazykom. Žiadne bigotné staromilstvo – len udržiavanie pevných základov, bez ktorých sa spolu s krásou reči vytráca z ľudského spoločenstva cit pre vnímanie krásy v každodennom prostredí životných príbehov. Jazyk má ašpirovať tak vysoko ako hudba: Každý, kto si ho zvolí za svoj nástroj, by sa ním mal pokúšať tvoriť poéziu - hudbu slovného prejavu.

Pred niekoľkými dňami som bola na koncerte legendy francúzskeho šansónu Charla Aznavoura. Je to pán v obdivuhodnom veku, generácia nášho „šansoniéra“ pera Vlada Petríka, a už vyše sedemdesiat rokov nadchýna ľudí na celom svete hudbou, v ktorej je – ako zdôrazňuje on sám – najdôležitejší tex­t.

Spieva vo francúzštine a niekoľkých ďalších svetových jazykoch, ale rozumie mu aj obecenstvo, ktoré jakživ ani k jednému z nich neprivoňalo. Musí existovať akýsi univerzálny menovateľ, vďaka ktorému podstata tých cudzích slov rozochvieva na najhlbšej úrovni (takmer) každého.

Dnes som si úplne istá, že tým menovateľom je poézia – presne v tom význame, ako ju definoval Guillaume Apollinaire: jasné vyjadrenie nadčasovej inteligencie a dokonalé šťastie.

Na otázku, ako je možné, že ľudia tým šansónom rozumejú, hoci povedzme nevedia po francúzsky, Aznavour odpovedal, že je to preto, že odkaz, ktorý chce slovami zanechať, povyšuje úsilím o ich dokonalú formu: Ako skutočný básnik hľadá „nadčasovú inteligenciu“ kladením samotných slov vyššie, než je ich holý význam.

Počúva, ako znejú, a usporadúva ich podobne ako skladateľ tóny do notového záznamu, podľa významu, hĺbky, mäkkosti, dynamiky rýmov a zvukomaľby. Hudba tak vzniká akoby „sama“, a keď aj spevák nespieva, „len“ prednáša tok svojich hudobne usporiadaných slov, vieme, že im v akejkoľvek reči sveta porozumieme, pretože znejú krásne.

Keď Vlado Petrík zomrel, ktosi na sociálnej sieti poznamenal, že mu to je síce ľúto, ale je dobre, že poslední kritici odchádzajú – konečne vraj spisovatelia budú môcť písať knihy „ako im zobák narástol“.

Kritici vraj svojím lipnutím na práci so slovom bránia rozletu príbehov. Ale boli to práve takíto kritickí šansoniéri slova, kto sa opovážil povedať, že príbehy z literárnych výpovedí takmer vymizli, pretože ich autori dobrovoľne zaznávajú cibrenie formy, odhadzujúc tak samotný nástroj tvorby obsahu, slovo.

Slová sú ako noty. Keď neznejú filigránsky jasne ako dobre naladená struna, môžu v jazyku spôsobiť celý sled nedorozumení a katastrof. Preto každý, kto sa nimi usiluje verejne vyjadriť k akejkoľvek spoločenskej téme a v akomkoľvek žánri a médiu, mal by sa nimi usilovať byť ako Aznavour. A nielen preto, aby zneli krásne – ale aby v nich vďaka tej kráse bol pokus o pravdivosť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vladimír Petrík #literárny kritik
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
23,99
Dôkaz lásky krémový

Dôkaz lásky krémový

1,49
Črepníková primulka

Črepníková primulka

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk