Pred niekoľkými dňami som bola na koncerte legendy francúzskeho šansónu Charla Aznavoura. Je to pán v obdivuhodnom veku, generácia nášho „šansoniéra“ pera Vlada Petríka, a už vyše sedemdesiat rokov nadchýna ľudí na celom svete hudbou, v ktorej je – ako zdôrazňuje on sám – najdôležitejší text.
Spieva vo francúzštine a niekoľkých ďalších svetových jazykoch, ale rozumie mu aj obecenstvo, ktoré jakživ ani k jednému z nich neprivoňalo. Musí existovať akýsi univerzálny menovateľ, vďaka ktorému podstata tých cudzích slov rozochvieva na najhlbšej úrovni (takmer) každého.
Dnes som si úplne istá, že tým menovateľom je poézia – presne v tom význame, ako ju definoval Guillaume Apollinaire: jasné vyjadrenie nadčasovej inteligencie a dokonalé šťastie.
Na otázku, ako je možné, že ľudia tým šansónom rozumejú, hoci povedzme nevedia po francúzsky, Aznavour odpovedal, že je to preto, že odkaz, ktorý chce slovami zanechať, povyšuje úsilím o ich dokonalú formu: Ako skutočný básnik hľadá „nadčasovú inteligenciu“ kladením samotných slov vyššie, než je ich holý význam.
Počúva, ako znejú, a usporadúva ich podobne ako skladateľ tóny do notového záznamu, podľa významu, hĺbky, mäkkosti, dynamiky rýmov a zvukomaľby. Hudba tak vzniká akoby „sama“, a keď aj spevák nespieva, „len“ prednáša tok svojich hudobne usporiadaných slov, vieme, že im v akejkoľvek reči sveta porozumieme, pretože znejú krásne.
Keď Vlado Petrík zomrel, ktosi na sociálnej sieti poznamenal, že mu to je síce ľúto, ale je dobre, že poslední kritici odchádzajú – konečne vraj spisovatelia budú môcť písať knihy „ako im zobák narástol“.
Kritici vraj svojím lipnutím na práci so slovom bránia rozletu príbehov. Ale boli to práve takíto kritickí šansoniéri slova, kto sa opovážil povedať, že príbehy z literárnych výpovedí takmer vymizli, pretože ich autori dobrovoľne zaznávajú cibrenie formy, odhadzujúc tak samotný nástroj tvorby obsahu, slovo.
Slová sú ako noty. Keď neznejú filigránsky jasne ako dobre naladená struna, môžu v jazyku spôsobiť celý sled nedorozumení a katastrof. Preto každý, kto sa nimi usiluje verejne vyjadriť k akejkoľvek spoločenskej téme a v akomkoľvek žánri a médiu, mal by sa nimi usilovať byť ako Aznavour. A nielen preto, aby zneli krásne – ale aby v nich vďaka tej kráse bol pokus o pravdivosť.