Bývanie a kvalita života všetkých boli pár desaťročí v druhej polovici 20. storočia dokonca vecou súťaže medzi politickými systémami. Pre Slovensko to bola len epizóda. Bytový fond a životné podmienky veľkej časti obyvateľstva sa radikálne zmenili, ale chápanie podpory bývania ako základu spoločenskej súdržnosti sa neujalo. V 90. rokoch starosť o bývanie opäť tvrdo dopadla na plecia občanov.
Presadila sa idea, že trh všetko vyrieši a núdza dostatočne motivuje k hľadaniu práce, k vzdelávaniu a ceste nahor. A tretím zaklínadlom sa stal rovnako zvrátený výklad rovnosti, ktorý civilizujúcu pomoc s bývaním vníma ako do očí bijúcu krivdu a nie ako vytváranie podmienok na slušný život krajiny. Či aspoň na duševné zdravie jej obyvateľov.
V dôsledku ničivého požiaru prišlo v Poprade o strechu nad hlavou 121 ľudí, z toho 71 detí. Hneď sa objavili špekulácie, že požiar bol založený s úmyslom získať od mesta lepšie bývanie. Po 50 dňoch provizória sa „vyhorelci“ naozaj sťahovali. Do desiatich unimobuniek, kde za 14,4 štvorcového metra bez WC a vody zaplatia 200 eur. Unimobunka má totiž pridrahú prevádzku.
Všeobecne, nielen v porovnaní s nastavením dávok v hmotnej núdzi. Zmluvy s nájomcami sú uzatvorené na jeden mesiac. Ak porušia prevádzkový poriadok, stratia nárok na toto či náhradné bývanie. Pre lepšiu „udržateľnosť príbytkov“ k nim onedlho pristavia kontajner pre hliadku poriadkovej služby a možno sa zavedie aj funkcia domovníkov.
Zodpovední majú starosť o udržateľnosť kontajnerov. Ohrozením je však ich preplnenie, ktoré sami naplánovali. Na jednu malú miestnosť pripadá priemerne desať obyvateľov. Taký počet a priestorová tieseň sa nepodpíše len na jej drevotrieskových stenách. Nie najmä tam.
Existujú stovky lekárskych štúdií o dôležitosti spánku pre pracovné výkony, pre schopnosť sústrediť sa v škole, pre psychické zdravie. Bežný človek ich poznať nemusí. Môže sa mu však z hodín literatúry vybaviť malé dievčatko – slúžtička z Čechovovej poviedky. Jeho povinnosťou bolo kolísaním čičíkať dieťa gazdinej, aby nerušilo spánok dospelých. Ak dievča zadriemalo a dieťa zvyknuté na kolísanie začalo plakať, dostávalo bitku. A tak, keď sa mu viac nocí po sebe darilo zdriemnuť len na chvíľku a rúčka mu už stŕpla od ustavičného pohybovania kolískou, pri jednom zamrnčaní prebudeného dieťaťa vzalo vankúšik a pritislo mu ho na tvár. Dieťa stíchlo a dievčatko spalo sladko až do rána.
Vďaka veľkému majstrovi sa čitateľ vžil do útrap nevyspatého dievčatka a pochopil jej zúfalý čin ako jediné východisko z hroznej únavy. O tom, ako nemožnosť súvislého spánku rozleptáva psychiku ľudí bez domova a ohrozuje zdravie obyvateľov preplnených unimobuniek a chatrčí, sa nepíše. Ani o ich únave a zúfalstve. Malo by však byť zrejmé, že projekty domovníkov a pristavené kontajnery pre poriadkové hliadky duševné zdravie večne nevyspaným deťom nezachránia.
