Ten desiaty, slovenský, sa vybral na lyžovačku do Álp. Ak by to bol urobil Robert Fico, mohol si ušetriť milióny na stole aj Georgea Sorosa. Igor Matovič by ale z obrazovky ani neschádzal, námestia by burácali a noviny by vychádzali už len s palcovými titulkami s rozkazom, kam s ním.
Inak je to s hlavou nášho štátu. Mazaní propagandisti hovoria, že je to čosi, na čo nemožno byť hrdý, ale… U nás taká obyčaj. Po dvojnásobnej vražde vychádzajú prvé merania popularity.
Ten prezidentský si dal urobiť hradný opozičný denník. Kiska to má tak pol na pol. Aj keby ako doteraz chodil na dovolenku každé dva mesiace a domov do Popradu už v stredu, vo voľbách by to dal. A čo politické strany? Agentúry merali aj ich preferencie. Vládny Smer po masáži, z ktorej malo byť jasné, kto je vrah (ach, slečna Marplová!), stratil. Ale jeho stratu nik v opozícii nezískal.
Námestia sa stále plnia a spory, koľko anjelov sa zmestí na špičku ihly, pokračujú. Za komunizmu Rudé právo a po ňom všetky ostatné noviny napísali: Bolo tam sto, dvesto ľudí. Čím nižší odhad, tým zanedbateľnejšia akcia. Inžinier Petr Uhl so synom vypočítali, koľko osôb sa zmestí na štvorcový meter, číslo vynásobili plochou a dostali sa k pomerne presnému výsledku. Hovorí o tom vo svojich pamätiach. Lenže o počty nejde. Jeden môj známy pracuje v inštitúcii, kde na seba ľudia vidia. A tak na tie námestia chodí, aby tam bol aj on videný. „Kto stojí na chodníku, nemiluje republiku!“
Verejnosť z námestí už podprahovo posúva, kto je vrah. Veď Ján písal v protiSmere a pri panamských papieroch si do vyhľadávača dal ako prvé mená politikov zo Smeru. Kritizoval aj SaS-ku a OĽaNO, ale treba byť spravodlivý: jeho cieľom bol silný príbeh proti Ficovi. Slečna Marplová by sa opýtala: Vedel to vrah?
Kým sa nenájde, pravdu nespoznáme. Ak by Ján Kuciak žil, písal by svoje blogy a články a aj keby ho preberali všetky opozičné noviny a tvrdé médiá, stále by nedosiahol to, čo sa stalo po jeho tragickej smrti. Stal sa politickým symbolom, zástavou, pod ktorou sa zhúfovala vyššia stredná trieda, úspešní ľudia, narážajúci na štát reprezentovaný Smerom. Podarilo sa na prvý pohľad nemožné: bez volieb zlomiť moc najsilnejšej strany.
Ľudia, ktorí nechodia na ulicu, sa rozčuľujú. To predsa nie je možné, aby sa ministri, premiér či policajný prezident odvolávali na námestí. Ale ak sa to stalo, tak to možné je. Silný štát, ktorý sa môže oprieť o svojich občanov, by nepodľahol. Rozklad pokračuje.
Opoziční novinári bojujú za verejnoprávny charakter slovenského rozhlasu a televízie. Bojujú o svoj priestor. Majú ho tam zatiaľ vyárendovaný. „Koaličných“ novinárov v podstate niet, nemá kto spisovať zoznamy za verejnoprávny charakter. Prezident s hlbokou ranou v srdci dovolenkuje a odkazuje, že je znepokojený. My tiež, lebo v RTVS má mať priestor aj opozičná novinárka. Ale pol na pol.