Prvý návrh koaličnej dohody, ktorý unikol pred pár dňami do talianskych médií, podporoval skôr druhú možnosť. Niektoré jeho časti zatriasli nielen politickým mainstreamom v EÚ, ale aj dôverou finančných trhov.
Hovorí sa v ňom o renegociácii zakladajúcich zmlúv EÚ, zmiernení pravidiel Paktu stability a rastu, zrušení talianskeho dlhu, ktorý drží Európska centrálna banka, či výraznom znížení národného príspevku do európskeho rozpočtu. Dokument obsahoval aj klauzulu o možnom odchode krajiny z eurozóny. Inak povedané: ťažký kobercový nálet na drobiacu sa stavbu európskej jednoty.
Predstavitelia Hnutia a Ligy následne zdôraznili, že šlo o prvý návrh, a jeho viaceré body už nie sú aktuálne. Koaličná dohoda, ktorú chcú do konca týždňa predložiť prezidentovi, môže byť v dôležitých detailoch iná, bez najostrejších hrán. Dôležité však je, že predznamenáva kurz, ktorý prijme budúca talianska vláda.
Hnutie piatich hviezd aj Liga pravdepodobne dobre študovali osud vlády Syrizy. Priniesla im niekoľko ponaučení. Po prvé, racionálne argumenty a návrhy na reformu samy o sebe nestačia. Rozhoduje politická váha. Tvrdohlavý, nekompromisný postoj Nemecka a jeho podporovateľov v otázkach fungovania eura, na ktorom veľa nemení ani nástup staro-novej nemeckej vlády, prináša svoje ovocie.
Taliansko nie je Grécko. Je jedným zo zakladateľov EÚ, treťou najväčšou ekonomikou eurozóny, a napriek dlhoročnej politickej a ekonomickej kríze má stále politický vplyv. Druhým ponaučením však je, že hrozby musia byť podporené hodnovernou alternatívou. Ak sa aj vo finálnej koaličnej dohode nakoniec klauzula o odchode z eurozóny neocitne, je pravdepodobné, že vláda si pripraví „alternatívu B“ – napríklad možnosť zavedenia paralelnej meny, o ktorej sa v kruhoch oboch strán živo hovorí.
A nakoniec, ak aj budúce vzťahy medzi Rímom a Bruselom (a Berlínom) nebudú okamžitým politickým Armagedonom (čo je nepravdepodobné), nemusí to znamenať šťastný, idylický koniec. Skôr sa treba pripraviť na vlečúcu sa zákopovú vojnu, v ktorej sa bude bojovať o každú piaď politického teritória. Ak chcete v takejto situácii uhrať voči silnejšiemu súperovi aspoň ako-tak slušný výsledok, radikálne úvodné požiadavky a vyvolávanie strachu môžu byť racionálnou taktikou.
Nie je to pekná hra. Je tvrdá a nebezpečná. No po tom, čo časť európskych politikov (vrátane tých našich) predviedla počas gréckej krízy, po vedomom neriešení štrukturálnych problémov eurozóny, po neschopnosti (a v našom prípade najmä neochote) nájsť spoločné riešenie migračných problémov… sa jej nemožno až tak čudovať.