Veľkosť problému môže naznačiť pred časom medializovaný prípad Apple. Európska komisia odhadla, že vďaka legislatívnym dieram a „špeciálnemu prístupu“ írskych úradov „ušetrila“ táto firma v rokoch 2003–2014 na daniach asi 13 mld. €. Vlastníkov Apple to určite potešilo. Už menej vlády krajín z Afriky, Blízkeho východu a Európy, v ktorých firma peniaze zarobila. Apple je veľká globálna firma, no je len jednou z mnohých.
Hovoríme o riadnom balíku peňazí, ktoré by mohli (a mali) financovať verejné priority. Na porovnanie, aj opatrných 50–70 mld. ročne je len o niečo menej než sedemročný rozpočet, ktorý má EÚ na financovanie vedy a výskumu. Spodná hranica odhadu je porovnateľná s celkovými výdavkami verejnej správy v minulom roku (34,5 mld. €).
Agresívne daňové praktiky korporácií ochudobňujú verejné rozpočty. Záťaž sa tak čiastočne presúva na iných (napr. spotrebiteľov – zvyšovaním zdanenia spotreby), a zároveň sa znižuje kvalita alebo rozsah verejných služieb. No to nie je jediný problém.
Tajné presúvanie ziskov medzi krajinami oslabuje aj pozíciu zamestnancov firiem v kolektívnom vyjednávaní. Ak si spoločnosť umelo zníži hospodársky výsledok „nákupom“ licencií, práva na použitie loga a pod., zamestnancom môže tvrdiť, že nemá priestor na zvyšovanie platov, keďže nedosahuje zisk. Akcionári tak „ušetria“ hneď dvakrát. Niekedy dokonca trikrát. Medzinárodné štruktúry so schránkovými firmami a fiktívnymi sídlami sa nevyužívajú len na vyhýbanie sa plateniu daní, ale aj na obchádzanie pravidiel garantujúcich práva pracujúcich. Princíp je v oboch prípadoch rovnaký: obchádza sa pravidlo, že firmy by sa mali riadiť zákonmi krajiny, v ktorej vykonávajú hospodárske aktivity. Či už ide o platenie daní, alebo zákonník práce.
Dokumenty LuxLeaks či Panama Paper vrhli trochu svetla na spôsoby, akými sa bohatí jednotlivci a korporácie vyhýbajú daňovým povinnostiam. Vyvolali hnev verejnosti, a sľuby politikov. To však neznamená, že podobné praktiky ustali. Podľa správy Eurodad, počet „daňových rozhodnutí“ – jedného z nástrojov, ktoré medzinárodné korporácie využívajú na umelé znižovanie daní – po škandále LuxLeaks dokonca prudko narástol.
V EÚ by mohlo problém čiastočne vyriešiť prijatie Spoločného konsolidovaného základu firemných daní, ktorý navrhla Európska komisia. Daňový základ korporácií by sa určoval konsolidovane, na základe ziskov firmy v celej EÚ, a následne prerozdelil medzi členské krajiny podľa miery hospodárskych aktivít, ktoré v nich firma vykonávala. Možnosti agresívneho daňového plánovania by sa tým obmedzili.
Zlou správou je, že si to vyžaduje jednomyseľný súhlas všetkých členských krajín. A zatiaľ sa zdá, že nie každá vláda má záujem o férový systém zdanenia korporátnych ziskov.