Offside?

, 14.06.2018 09:00

Keď človek furtom furt s niekým ako ja v knižnici beseduje, zrazu v jedno ráno zistí, že sa zmenil na obludný hmyz a dobesedoval, že v sebe nenazbiera ani na polievku, nieto ešte na dáku slušnú vetu!

A ešte úmorné slnko po nebi sa špacíruje, že ono velí tejto šachovej partii, kde kráľovná stratila čierne okuliare a onemela, je kráľom, bielym aj čiernym… kto proti komu hrá a akú hru? Nikdy nie som sama, – povedala si v duchu, a on, že nie si – v duchu odpovedal! A netreba vraj o Bohu ledabolo tárať, aby Boh potom o nás netáral, povedal veľkoknieža maďarskej literatúry Péter Esterházy.

Existuje však Svet za postrannou čiarou nášho malebného až omračujúceho ihriska. Za postrannou čiarou každého ihriska, a ani s loptou napokon nemožno žartovať, dá sa, pravdaže, vytvoriť ihrisko všade, kde prídem, lebo veď treba niečo robiť, vo večnom strachu nemožno žiť.

A možno to znie bláznivo, napokon to aj je bláznivé, ale je to aj presné, aj keď je to povedzme absurdné, hoci sme si zvykli, ale Boh ako mama sa na nás stále pozerá, v lete, v zime, v teple, keď prší, jednostaj, večne, bez ustania, všetky mamy sú také, neexistuje dobrá alebo zlá mama, mama buď je, alebo nie je, Boh je mama, možno mu oprieť hlavu o plece, večne na nás spočíva pohľadom, a možno z toho ani z nás nie je šťastný, je to akoby bolo stále pod mrakom a slnko sa stále jagalo, aj neskôr, keď starneme a srdce nám obstúpi bolesť, vidno ju všetkým starým ľuďom na očiach, nevyčerpateľná a neodstrániteľná bolesť či boľačka?, nevieme presne, na čo sa to, čo bolí, vzťahuje, kto je? On?

Ale veď to je akoby sme povedali, Bože, už ťa nepotrebujem, opusti moju hraciu plochu… „Ale veď to je moja hracia plocha, starký!“ vysloví ktosi neledabolo naše meno…

Nám všetkým však dáva jesť, aj keď to nevidno, aj piť, lebo veď nie sme smädní, neviditeľne nás trebárs bozkáva, na tieto bozky sa celý život zobúdzam, sedí na kraji mojej postele, na kraji všetkých postelí aj opitých korábov sedí, a drží ma za ruku, má ľahkú dlaň ako vtáčie pierko, keď otvorím oči, celý viditeľný priestor, celý svet vypĺňa jeho tvár, svet je jeho tvárou, to ihrisko tiež, je mapou tej tváre a krajiny, obzerá si nás, žiadne lyricko-komorné kreácie, aké zavše predvádzame my jeden pred druhým aj v kostoloch – jedno akých, možno úsmev, ale to pravdaže neviem, s úľubou sa na nás pozerá?, keď spíme stráca disciplínu a má nás radšej alebo naopak?, a zmysel pre proporcie?, možno len preto, že na nás sa pozerá, na nás, na nás zastane jeho zrak, musí to tak byť, vidí niečo uspokojivé?

Akýsi anjel večne šepká naše meno, po mene nás voláva a štopká naše boľačky a mäkko a šuchotavo ako mama si nás obchádza, áno, šepká aj štopká naše meno, čo keď ho nevidíme, ani my nedokazujeme že tu sme, a mnohí akoby ani neboli a sú, mihne sa a potom zmizne do komory srdečnej, pod chlopňu, za rebrový plot, za solar, Boh ako mama vie všetky rozprávky a všetky, vďaka Bohu majú dobré konce…

Aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka? Offside or not offside, P.E.???

Ale veď to je akoby sme povedali, Bože, už ťa nepotrebujem, opusti moju hraciu plochu… „Ale veď to je moja hracia plocha, starký!“ vysloví ktosi neledabolo naše meno…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#literatúra #knižnica #Boh
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk