Uplynulé desaťročia dávajú pesimistickú odpoveď. Slovensko síce prijalo Dohovor OSN o právach dieťaťa a ďalšie významné dokumenty, no počet chatrčí sa za tridsať rokov znásobil, v nezdravom prostredí bez pitnej vody či predškolskej výchovy vyrastá už druhá generácia. Sociálnu pomoc sme niekoľkokrát drasticky znížili a podmienili, deti rodičov bez práce odsúdili na pravidelné hladovanie. To môže prezrádzať slabosť demokratického režimu v získavaní podpory pre ochranu všetkých detí.
Alebo že by toto úsilie chýbalo? Či chýbajú fakty, ktoré by mohli nalomiť tvrdú verejnú mienku? Na interdisciplinárnej konferencii Dôsledky chudoby a deprivácie v detstve na životné šance, ktorá sa konala 21. júna v Bratislave, sme predstaviteľom verejnej správy ponúkli dôležité argumenty, ktorými možno obhajovať lepšiu sociálnu ochranu detí. Prednášky medicínskych vedcov objasnili, ako do telesného vývoja detí a vývoja ich myslenia zasahuje pretrvávajúce hladovanie, zlá výživa, nezdravé prostredie, ale aj neistota a dezorganizácia života.
Prenatálne obdobie a prvé tri roky života rozhodujú o vývine mozgu. Živorenie, hladovanie, nežiaduce chemické látky, pretrvávajúce hlučné a chaotické prostredie obmedzujú vývoj detí. Negatívne sa odzrkadľujú v ich ďalšom živote – v chorobnosti, no i na úrovni kognitívnych funkcií či emočnom živote. V škole budú títo žiaci ťažšie chápať učivo, budú mať problémy s adaptáciou v novom prostredí, ako dospelí budú pravdepodobne trpieť vážnymi chorobami.
Fatálnosť tejto predpovede sa však dá zvrátiť. Podľa zistení medicínskych výskumov, ak sa fyzické, sociálne a emočné podmienky stanú priaznivejšie, rozbieha sa proces uzdravovania – salutogenéza.
Odporúčanie účastníkov konferencie, aby sa dávky pomoci v núdzi zvýšili a pomoc deťom sa neznižovala za odmietnutie ponúkanej práce rodičom či za priestupok voči verejnému poriadku, vzbudilo u prítomného predstaviteľa ministerstva práce rozpaky. Priznal, že ako politik nedokáže prijať odporúčanie nepodmienenej podpory detí, pretože ľudia to nebudú pokladať za spravodlivé. Jeho obava naznačuje, že obyvateľom našej krajiny sa vzdialila ústredná idea ľudských práv, že dôstojnosť ľudskej bytosti nie je možné podmieňovať.
Napriek tomu nestrácam nádej, že svedomie verejnosti by fakty medicínskych vied mohli prebudiť. Ak politici pre naše averzie a predsudky nekonajú a nechávajú ďalšie generácie detí vyrastať v podmienkach toxickej chudoby, zodpovednosť nesieme všetci. Za to, že ich telesne i duševne mrzačíme a spolu s nimi aj budúcnosť tejto krajiny.