Možno je to tým, že svet je informačne taký prepojený. V Česku navyše obyčajne mávame cez leto dajaké tie „srandičky“ s vládou. A tie treba pozorne sledovať. Písanie na web sa vyznačuje tým, že všetko musíte sledovať naozaj stále. Najmä neopúšťať prúd informácií, ktoré sa na nás odvšadiaľ valia.
Keď som bola mladšia, vysmievala som sa v duchu ľuďom, ktorí odchádzali cez víkendy na chalupu a tam čosi majstrovali v záhrade a potom pozerali do zelene. Rovnako som nerozumela, prečo ktosi strávi niekoľko týždňov pri vode a tam iba leží. Správny odpočinok som si predstavovala ako dajakú aktívnu zábavu, objavovanie nových miest, turistiku, cestovanie. A potom sa to zrazu zmenilo…
Pochopila som, prečo to ľudia robia. Odcestovať hoci len na dva, tri dni na chalupu, pracovať tam v záhrade a najmä nemusieť čítať noviny, počúvať rozhlas a dívať sa na televíziu, to je ten najväčší balzam na dušu. Zvlášť v dobe, keď sa to, čo sa okolo nás deje, valí toľkými kanálmi. Keď sa po víkende vraciame domov a do pracovného procesu, počúvame cestou správy. Je to nevyhnutné i preto, aby som znova naskočila do redakčného vlaku, ktorým cestujete a stále sledujete, ako to okolo vás ubieha.
Niekedy v tých informáciách hovoria dosť hrozné veci, podľa ktorých to vyzerá, že by mohla vypuknúť aj vojna. Cítim občas fyzickú nevoľnosť, keď si tie správy mám pustiť. Akoby ma naťahovali a naťahovali a ja by som cítila, že už ma čoskoro pretrhnú. Tak veľmi by som sa chcela vrátiť späť do záhrady.
Už sa nesmejem nikomu, kto nesleduje politiku a spoločenské udalosti. Úplne to chápem. Psychológ by asi povedal, že som vyhorená a že by som si mala odpočinúť. Zrejme by mal pravdu. Lenže v informačnom tranze a ustavičnom sledovaní toho, čo sa kde šuchne, nie som sama. Je nás viac, ide asi o príznak doby.
Ako prázdninové predsavzatie, keď som to silvestrovské vinou nadmerného zhonu nestihla, mám, že budem viac odpočívať. Nielen internet, ale ani všeobecne prijímaný kult práce úsiliu po odpočinku nepraje. Veď aj ženskú emancipáciu vnímame skoro výhradne prostredníctvom zamestnania. Chceme, aby boli jasle pre deti a ženy mohli ísť späť do roboty. Chceme rozbiť sklenený strop. Upozorňujeme na rozdiely v mzdách…
To všetko je dôležité. Lenže pritom zabúdame na ešte dôležitejšiu emancipáciu, a to človeka od kultu práce. Ten je s tou emancipáciou prostredníctvom práce trocha v rozpore. Dajako si to musíme zrovnať v hlave, no veď je toľko dôležitých vecí, ktoré robíme príliš zriedka! Deň strávený s deťmi, s rodinou, s priateľmi. Čas, ktorý lenivo tečie v spoločnosti blízkych. Mysľou mi bežia tisíce krásnych chvíľ, ktoré by som ešte chcela zažiť. Čo môže byť krajšie?