Hoci je symbolom brexitu hochštaplerský úsmev Nigela Faragea, jeho skutočným strojcom je takzvaný zodpovedný politický mainstream. Ten istý, ktorý v Spojenom kráľovstve o členstve v EÚ debatoval prevažne v zavádzajúcich kategóriách národného záujmu, premieňajúceho takmer všetko na konflikt „my verzus oni“. A čo je ešte horšie, o národnom záujme, vo vzťahu k únii, debatoval v trestuhodne zavádzajúcej schéme: má dať – dal.
V zásade sekundárne spory môžu ľahko eskalovať do existenciálnych. David Cameron vyhlásil referendum predovšetkým preto, aby si poistil svoju opozíciu v Konzervatívnej strane. Nikdy nepochyboval, že v ňom zvíťazí. Na jeho kalkul sa však rýchlo nabalilo množstvo čiastočne súvisiacich až nesúvisiacich problémov. Výsledok? Cameron nie je premiérom, toryovci sú stále rozdelení a Veľká Británia odchádza z EÚ.
Odchod znamená odchod. Po spustení formálnych mechanizmov vystúpenia z únie je proces prakticky nemožné zastaviť. Aktivácia článku 50 pôsobí ako politicky a možno i právne nezvratný krok. Po nej má málo zmyslu baviť sa o tom „či“. Dôležité je diskutovať „ako“ členský štát z EÚ odíde a čo nastane po odchode.
Na druhej strane nejde o binárny proces. Odchodom krajina nezdvihne kotvy a neodpláva kdesi preč od európskych brehov. Politické, ekonomické a sociálne väzby budú narušené, no nezaniknú. V konečnom dôsledku sa to môže skončiť tak, že Británia ostane súčasťou politického a ekonomického priestoru EÚ. V tej či onej podobe bude musieť prijímať pravidlá, ktoré budú vytvárať jej bývalí partneri. Akurát nebude mať žiaden vplyv na ich tvorbu.
Nepreceňujme však politickú racionalitu. Tak ako iracionálne, úzko subjektívne či absolútne mylné kalkulácie môžu viesť k rozhodnutiu vystúpiť z EÚ, rovnako môžu spôsobiť neúspech rokovaní o budúcej podobe vzťahov. Výsledkom môže byť najhorší z možných rozchodov – bez dohody. Alebo, čo je pravdepodobnejšie, suboptimálne riešenie. V každom prípade budú strácať obe stany. Politicky i ekonomicky.
Napokon, dovoľme si trochu opatrného optimizmu. Brexit sa javí ako vážna choroba, ktorú nemožno liečiť, maximálne sa dajú zmierniť účinky. No nevyzerá byť veľmi nákazlivý. Výsledok britského referenda pred dvoma rokmi inšpiroval podobné iniciatívy v ďalších krajinách. O odchode z únie či aspoň o referendách zrazu hovoril ktokoľvek. Britov však zatiaľ nik nenasleduje.
Buďme však aj opatrní. Politický mainstream v mnohých členských štátoch únie ešte stále zneužíva európsku spoluprácu ako obetného baránka. Spoločný, európsky, záujem je kedykoľvek ochotný podriadiť úzkemu, vnútrostraníckemu. A spoločné riešenia vážnych problémov, ktorým EÚ čelí, sú v nedohľadne. Len aby sme nezabudli.