Asi by bolo lepšie podotknúť, že tento sviatok budeme mať my všetci, ale v posledných rokoch to nie je také isté. Nemyslím to tak, že by neboli zavreté obchody, alebo že by deti práve „preto“ nemuseli ísť do školy, aj keď budú prázdniny. Nemyslím to ani tak, že by títo svätci naozaj práve teraz prišli, lebo, aspoň podľa všetkého, sem prišli už dávno. Ale podľa toho, s akou nevôľou sú u nás dodnes prijímaní v určitých spoločenstvách či inštitúciách, by sa mohlo poľahky zdať, že tu nie sú vítaní.
Preto platí aj o spomenutej averzii voči misii svätcov to, čo povedal poľský aforista Stanisław Jerzy Lec: „Každý vek má svoj stredovek!“ Ani ten náš, žiaľ, nie je výnimkou.
Bývajú každoročne vystavení dokonca takým intenzívnym útokom, akoby sa nám sem práve teraz „dovalili“ a spôsobovali niečo nepríjemné. V mnohých mienkotvorných denníkoch ich opäť zvozia pod čiernu zem. Alebo aspoň pod tú zem, kde sa píše azbukou, čo je dnes, prirodzene, ešte horšie. Teda istotne sa dá pochopiť, že niekto by sa azda chcel ešte i dnes oddávať hriechu, no nemal by byť až taký skazený, aby ho páchal rovno v obrázkovom písme. Veď akáže to bola misia? Bola príliš krátka, príliš byzantská, naskrz porazená, definitívne rozohnaná. Bola načisto zabudnutá, úplne bezvýznamná.
Neviem, čo tento rok pribudne, no nepochybujem o tom, že sa tradičný sortiment v niečom obohatí. Poukazom na to, že to boli vlastne migranti? Alebo hlbším odkazom na ich pomyselnú sexuálnu orientáciu? Možností v tom, čo sa im dá vyčítať, už nie je veľa, no iste sa znova nájdu. Základnou výhradou je „také to ich písmo“, teda hlaholika, ktorou už my nepíšeme. Ale vďaka písmu, ktoré vytvorili, ktoré teda vytvoril Cyril zo Solúna (Konštantín Filozof), píšeme v našom jazyku. Napokon vo svojom jazyku vďaka nemu píše dodnes mnoho susedných i vzdialenejších slovanských národov. To, že sa aj slovanské jazyky mohli zaodieť do písma, je v nemalej miere práve ich zásluha.
Áno, jestvovala tu latinka, no prepis slovanského jazyka do latinky nebol jednoducho možný. Ani naše dnešné písmo nie je pôvodnou latinkou – tá musela byť nevyhnutne obohatená o ďalšie písmená, aby bol záznam vôbec reálny. Aby umožnil vyjadriť zložitosť liturgických textov a starobylých myšlienok Písma, ale v tom čase nepochybne aj nových myšlienok.
Hádam by sa dalo v určitom zmysle povedať, že hlaholika sa svojím spôsobom voči tristne zjednodušujúcim predsudkom vie dodnes ubrániť aj sama. Vďaka klenotom, ktoré sa uchovali práve v nej, vieme, ako naša starobylá reč znela, ako sa (ne)podobala dnešnej.
Zásadným argumentom by mohlo byť i to, že Konštantín Filozof sa prostredníctvom nej nikdy nemohol obracať k hlúpym ľuďom: „A ešte väčšmi od človeka z kameňa je mŕtva duša, každá duša bez písmen." Bez jazyka by nijaké písmo nemalo zmysel, no bez písma by nebolo možné nijaké poznanie uchovať a šíriť. Preto platí aj o spomenutej averzii voči misii svätcov to, čo povedal poľský aforista Stanisław Jerzy Lec: „Každý vek má svoj stredovek!“ Ani ten náš, žiaľ, nie je výnimkou.