Cena za zamat

06.07.2018 15:00

Spomínam si na jeden publikovaný spor z disentu, čítala som ho tuším v Pelikánových Listoch. Mladí Jan Ruml a Martin M. Šimečka žiadali svoju staršiu kolegyňu Evu Kantůrkovú, aby sa kajala za svoju pochabú mladosť v komunistickej strane. Medzitým sa už stala odpadlíčkou od režimu, dokonca si aj nejaký čas odsedela ako Husákova väzenkyňa, no za svoje mladé ideály sa nehanbila a nedokázala ich zavrhnúť. Ani v disente. To rozčuľovalo!

„Priznajte sa a my vám odpustíme!“ žiadali prísni sudcovia, antikomunistické deti svojich komunistických rodičov. Tých otcov zakladateľov, ktorí v komunistickej strane boli v časoch, keď sa vešalo. Jiří Ruml, otec antikomunistu Jana, napísal o tom knihu Daň z blbosti, Dominik Tatarka poctivo nevedel, ako mal vedieť, že tí obvinení z politických zločinov nie sú zločinci. V Balade o siedmich obesených (Martina Hollého) sa malý zlodejíček, ktorým všetci opovrhujú, pod šibenicou odrazu preľakne: ľudia boží, veď tu sa vešia!

„Mali sme ich povešať!“ píšu internetoví Urválkovia v diskusiách pod článkami v pravicových médiách, „to je cena za zamat“. Admin tam vraj maže príspevky, ktoré porušujú kódex. Ktovie ako vyzerajú tie zmazané… Čím sme ďalej od dejinného zvratu v novembri 1989, tým sú anonymné rozsudky jednoznačnejšie a zúrivejšie. Kde sme už mohli byť, ak by tu tí boľševici stále nesmradili! V dokumente Válek si básnik Ivan Štrpka položil otázku: A koho sme mali povešať? Válka?

Prečo teda nevešali? Chuť by aj bola, a ešte aká! Kto neverí, nech beží do knižnice a zalistuje v dobovej tlači.

Problém bol, že v každej rodine mali „svojho“ komunistu. Z rokov päťdesiatych, šesťdesiatych, sedemdesiatych aj osemdesiatych. Kde sa malo začať? V ČSFR volilo v prvých slobodných voľbách dva milióny dvestodvadsať­dvatisíc sedemstosedemdesiat ľudí stranu porazenú na hlavu. V Čechách a na Morave to bola druhá najsilnejšia parlamentná strana, na Slovensku štvrtá, za VPN sa pretislo KDH a oživená SNS. Nový režim, ktorý sa na začiatku volal hanblivo „transformácia“ – kapitalizmus sa obchádzal po špičkách – mohol žiadať nových Pavkov Morozovov, aby udávali svojich otcov. A nepochybne by sa ich aj dosť našlo. Ba i dnes, ak by bolo treba.

A predpokladám, že v každej okázalo antikomunistickej rodine by sa asi našiel materiál… Tí bývalí, ktorým sa odpustilo, sú najvernejšie piliere režimu.

V Česku udelili Krameriovu cenu okrem iných aj Jánovi Kuciakovi in memoriam. Rodina nevedela, že má súhlasiť iba s odsúhlasenými cenami, a tak sa za uznanie porote poďakovala. Cenu za ich syna prevzal veľvyslanec v Prahe. Peter Weiss prišiel a vyzval prítomných, aby sa navzájom počúvali, a to aj v prípade, že spolu hlboko nesúhlasia. Nech to nie je opäť a zas: kto nejde s nami, ten je proti nám. Mediálnych prokurátorov však rozladil, rany schytal nielen za Krameriovu cenu, ale za celé komunistické dejiny, dokonca aj za Stranu demokratickej ľavice, lebo ju zakladal. Otcom agresie býva strach a ten má veľké oči. Žeby preto?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#disent #vražda novinára Jána Kuciaka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk