Čo sa týka „neba“, všetci sme podľa mňa amatéri! Napríklad toť prednedávnom kapitola z knihy proroka Izaiáša:
„Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Vložil som na neho svojho ducha; právo prinesie národom. Nebude kričať ani hlučne volať, nebude počuť na ulici jeho hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, podľa pravdy bude vynášať právo. Nezoslabne, nezlomí sa, kým nezaloží právo na zemi. Na jeho zákon čakajú ostrovy. Ja Pán som ťa povolal v spravodlivosti a vzal som ťa za ruku. Utvoril som ťa a zmluvou ľudu som ťa urobil, svetlom národov, aby si otvoril oči slepým, vyviedol väzňov zo žalára a z väznice tých, čo sedia v temnotách. Ja som Jahve, to je moje meno a svoju slávu inému nedám, ani svoju chválu modlám. Predošlé veci, hľa, prišli a ja oznamujem nové, dám vám ich počuť skôr než vyklíčia.“
Och, aká krásna a stará výzva, až jej chceme uveriť z celého nášho ľudského srdca, teplého a červeného, kdesi pod solarom, lebo sme „len“ ľudia, a naša túžba po šťastí je priam dojímavá, ale prirodzená, hoci dnes, v tomto čase, sprevádzanom ultramodernými výdobytkami a napriek tomu či práve preto i utrpením, znie akosi bolestne a trochu vyčítavo.
Áno, hovoríme o radosti, našej ľudskej radosti, radosti nás ľudí na tomto svete, na tejto zemi, krásnej, zničenej, ktorú milujeme, a napriek tomu sa k nej správame macošsky, lebo sme tu radi! Nespomeňme si, alebo radšej rovno zabudnime, koľkokrát a v akých súvislostiach sme nielen slová, ale aj samotnú radosť a jej sestru lásku zneužili, opakovali do omrzenia, koľkokrát na ich obe vtĺkali do hláv aj do srdca ako nejaké klince.
Na radosť a lásku sme my ľudia odhodlaní vždy, a máme na ne právo. Ľudia si radosť vykupujú horúcimi a slanými slzami, zavše horkými ako blen, aj lásku, jej sestru radostnú. Možno už tento rok nájdeme liek alebo nejaký zvláštny flajster na všetky naše boľačky, možno sa zabývame na Marse a vysadíme na ňom ružové záhony, natiahneme šnúry a vystrieme bielu bielizeň a tá sa bude kývať vo vetre a mávať, že aspoň tu je mier, miernite sa a nemierte, ale to bude radosť vzdialená mnoho desiatok tisíc kilometrov, kdesi ďaleko od ľudských sŕdc.
Radosť, ktorú hľadáme, chceme najlepšie hneď kdesi za rohom, na našej ulici, za naším plotom, niekde k nej predsa musí byť kľúč – pokojne ho budeme hľadať celý nasledujúci rok. Čo rok! Celý život, alebo si urobíme šperhák, použijeme pajser, vyvalíme dvere, predsa, kto hľadá, nájde.
A tu nám každý deň potichu, neviditeľne „kľúčiar“ kráča rovno pod oknami – nekričí ani hlučne nevolá, nepočuť na ulici jeho hlas, nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, má všetky kľúče, zvoní nimi, má aj husľový, aj basový, pakľúče aj šperháky…