Aby ste sa milovali navzájom ako...

Čo je to tá láska? A a ako veľmi sa dá ľúbiť? Na cudzích ľudí používať iné metre ako na vlastných, lebo bližšia je košeľa ako kabát??? A ako veľmi nás má rád Boh? Sme si všetci pre ním rovní? Alebo rovnejší sú rovnejší? Je to, čo cíti človek trebárs ku psíkovi, tá istá láska akú cíti k deťom, k mame alebo k milému? A k Bohu? Môže sa niekto zamilovať trebárs do lúky? Do stromu, ktorý obracia vietor? Do jabĺčka? Do obrazu? Do básne? Do toho, ako uvažuje spisovateľ, ktorý už možno ani nežije?

09.08.2018 09:00
debata (1)

Sto frajerov, jeden muž. Druhýkrát sa nám inak podlamujú kolená ako prvý? A čo potom ten muž? Hovorila som raz malému synovi, aby sa slušne správal na návšteve, aby nevykrikoval, a on ma utešil – ale mama, veď mňa má každý rád! Pocit taký dôležitý pre detstvo, iba vtedy totiž človek „drzačí“ a na otázku, ako povieš, keď ti niekto niečo dobré dá, odpovie, že stačí!!!

Detstvo neďakuje, detstvo je a láska k nemu patrí ako to dobré, ktorého, pravdaže, ľuďom nestačí! A potom narastieme a zrazu sa nám máli. Aj dobrého, aj lásky, ešte aj na Boha šomreme, že aký svet to pre nás pripravil! A že keby naozaj bol, tak by predsa urobil toto alebo hento. Ešte dobre, že my nie sme on! Alebo dobre, trochu sme všetci On.

A iný príbeh, znovu o Bohu… Vyzliekli si šaty, aby sa im ľahšie hádzali kamene do svätého Štefana. Báli sa, že im ich zatiaľ niekto ukradne, tak ich dali strážiť Šavlovi z Tarzu a dávali Štefanovi do nosa! Nič sa nestalo, povedal svätý Štefan, ale my vieme, „stalo sa“! Parafrázujem jednu z básní Jozefa Mihalkoviča. Neskoršia zmena Šavla na Pavla, mučeníka, mohla byť odpustením, ale aj trestom, v oboch prípadoch s odvolávkou na jeho život. Nie je les bez šelestov, hovorí Mihalkovič v inej básni. Pavol sa zmenil, ľudia sa predsa menia a môžu zmeniť, vždy je čas, hoci sa hovorí, že z vlka sa jahňa nikdy nestalo. Jahňa nie, ale verný a dobrý pes!

V tomto šelestiacom lese, vo svete, ktorý dnes má šelest na srdci aj na jazyku, je stretnutie s textom o umučení svätého Štefana nádejou na zmenu, ktorá nemusí prísť hneď, dokonca ani mať podobu, akú si myslíme, že by mala či mohla mať, niečo treba nechať aj na Pána Boha, načúvať šelestom, vlkom, vtákom aj psom, nič v zlom, človek je niekedy riadny zver!

Čítame si so synom z iného, teraz českého básnika Jakuba Demla, ktorý bol kňaz. Píše o svätých, ktorí veľmi pre svoju vieru trpeli, keď ich mučili. Niektorí však bolesť necítili a čudovali sa. Jeden z nich počas mučenia zakričal: „Kto to za mňa trpí?“ Z davu prizerajúcich sa vtedy ozval hlas: „Blahoslavený ten, za koho trpíš!“ Citát pripúšťa viac výkladov, podobne ako naše evanjelium o láske, a preto večer o Demlovi debatujeme znovu, hľadáme v knižke spomenutý úryvok a syn vraví, že si rozhovor trpiaceho s tým z davu pamätá naspamäť a cituje úryvok skomoliac ho:

  • Kto to za mňa trpí?

Ten, za koho trpíš! V duchu sa usmievam, lebo viem, že keď je láska naozajstná, je to presne tak a podľa toho nás spoznajú.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #láska #moderná slovenská poézia #Jozef Mihalkovič