Nebudem rozoberať obsah prípadu únosu vietnamského občana, to ponechám na orgány činné v trestnom konaní. Napriek nedôvere, ktorú spoločnosť k nim pociťuje, je to stále jediná záruka, že sme aký-taký právny štát a že rozsudky sa nevynášajú na titulkách novín podľa aktuálnej spoločenskej situácie, politickej orientácie periodika alebo novinára či novinárky.
Pri tzv. kauze Vietnamec ma mrzí ešte čosi iné. Vari sme si zvykli, že pokiaľ ide o politicky nabité kauzy, je prípustné čokoľvek? Lži, polopravdy, neoveriteľné informácie, zahmlievanie, bombastické titulky, ktoré potom nezodpovedajú zvyšku textu. Proste, porušujú sa všetky pravidlá novinárskej etiky, pretože autori sú presvedčení, že stoja na strane pravdy. Nepoužijú informácie, ktoré by vrhali na aféru iné svetlo, a neberú do úvahy výpovede, ktoré protirečia ich vlastnému presvedčeniu. Nie je to nič nové a nové nie je ani vytváranie zlého obrazu nejakého etnika.
V kauze vystupuje istý štátny úradník vietnamskej národnosti, roky pracujúci na ministerstve, ktorého viaceré liberálne médiá obvinili, že sa zapojil do únosu. Neuveriteľný je v jeho prípade spôsob, akým ho označujú: „záhadný Vietnamec“, či „Ficov Vietnamec“. Ťažko sa dá predstaviť, že by sa v iných situáciách, povedzme keby išlo o únos do africkej krajiny, hovorilo o „Ficovom černochovi“, alebo by nejakého skúseného vysokého štátneho úradníka označovali za „Maďara Csabu z ministerstva“.
To už kde sme, keď niečia etnická príslušnosť stačí na to, aby sa o ňom písalo menej slušne a s nižším novinárskym štandardom? To nemôžu človeka uviesť jeho priezviskom, ale ako „toho Vietnamca“? Nehovoriac o démonizácii všetkého vietnamského a o konštruktoch, z ktorých má človek pocit, že každý Vietnamec na Slovensku určite niečo vie o únose? Ide o stereotypizáciu najhrubšieho zrna, podsúvanie predsudkov voči vietnamskej komunite.
Napísal by ktokoľvek okrem konšpiračných plátkov, že nejaký práve medializovaný človek pracujúci na ministerstve je Žid? Nie, pretože na predsudky voči Židom a niektorým iným skupinám sme už citliví. A to z dobrých dôvodov. Vieme totiž, že takéto podsúvanie xenofóbie (aj verejnou tlačou) a kolektívne obviňovanie jedného etnika mali fatálne následky.
Niežeby som sa obávala, že novinárska prax speje týmto smerom voči vietnamskej komunite. Ale obávam sa, že časť žurnalistov znižuje profesionálnu latku, lebo sú ochotní a schopní použiť v rozhorčení či v honbe za dobrým príbehom všetko. Vrátane strpčovania niečieho života, znevažovania celej národnostnej menšiny a opustenia svojich profesijných štandardov. Namiesto toho, aby nás viedli ku kultivovanej a korektnej diskusii, usmerňujú ľudí na debaty s úrovňou krčmy štvrtej cenovej, kde neraz býva príslušník etnickej skupiny nadávkou.