Vládna strana Syriza bude tvrdiť, že splnila (aspoň jeden) zo svojich predvolebných sľubov: krajinu vyviedla spod „jarma“ veriteľov. Napriek tomu, že ju označovali za antisystémovú stranu, neschopnú riadiť štát, za hrozbu prežitia celej eurozóny. Pritom dokázala vzdorovať aspoň najhorším z požiadaviek veriteľov.
Európske inštitúcie zodpovedné za bailout priznajú, že „záchrana“ Helénskej republiky bola dlhšia a drahšia, ako sa predpokladalo (samozrejme, vinou Atén), no nateraz je ukončená. Bol to hádam bolestivý, no nevyhnutný krok na ceste k „stabilnejšej eurozóne“.
Uplynulých osem rokov a ich výsledok však dáva málo dôvodov na oslavy. Krajina ostáva pod dohľadom veriteľov, ktorí pravdepodobne nezmenia politiku. Grékov čakajú ďalšie škrty sociálnych výdavkov, škrtenie verejných investícií.
Ekonomika je labilná, rast slabý. Roky mizérie, bez malej šance na zlepšenie, pripravili krajinu o veľkú časť ľudského kapitálu. Od roku 2008 emigrovalo asi pol milióna ľudí. Nezamestnanosť ostáva vysoká, najmä medzi mladými ľuďmi, príjmy mnohých závisia od neformálneho sektora. Z hospodárskych a sociálnych strát, spôsobených do značnej miery požiadavkami medzinárodných veriteľov, sa bude Grécko spamätávať ešte dlho.
Podľa oficiálneho európskeho príbehu našla „grécka kríza“ EÚ a eurozónu nepripravené. Inštitucionálne i politicky. Riešenia sa tvorili za pochodu, improvizovalo sa, nie všetko fungovalo. Ak podmienky veriteľov spôsobili sociálne a ekonomické škody, bola to nevyhnutná cena za záchranu alebo omyl z nevedomosti.
Pravda však taká nevinná nie je. Hlavným motívom pôžičiek nebola „záchrana Grécka“, ale pomoc európskym bankám, ktoré sa príliš exponovali voči gréckemu dlhu, ochrana peňazí medzinárodných veriteľov (podľa údajov nemeckej vlády Berlín zarobil od roku 2010 na gréckych dlhopisoch vďaka úrokom 2,9 miliardy eur, zásadná redukcia gréckeho verejného dlhu nie je na programe dňa), a stabilizácia eurozóny. Potreby gréckej ekonomiky, či nebodaj dôchodcov, nezamestnaných a strednej triedy boli až niekde na konci. Ak vôbec.
Drastická politika škrtov výdavkov a zvyšovania daní nebola „nevyhnutnosťou“. Bola politickým rozhodnutím veriteľov, vynucovaným mocou. Pre legitimitu tejto politiky neváhali šíriť nebezpečný mýtus o „lenivých Grékoch“, ktorí sa snažia žiť na úkor pracovitého severu.
Dnes je možno eurozóna inštitucionálne pripravenejšia vzdorovať budúcim problémom v niektorej z (menších) členských krajín, no politicky je rozdelená. V rozhodovaní prevláda logika „my verzus oni“. A je jedno, či ide v zásade o technickú otázku, ako je odpis časti gréckeho dlhu, alebo o komplexné diskusie o potrebnej reforme eurozóny.