Politika je vraj umením robiť kompromisy. Presnejšie: politika je umením robiť kompromisy a prezentovať ich ako víťazstvo. Pred tromi rokmi zarazila tzv. migračná kríza ďalší klin do európskej jednoty. Diskusia o podobe solidarity s krajinami na hraniciach Schengenu, nesúcimi hlavné bremeno migračných tlakov, bola skôr zákopovou vojnou ako hľadaním spoločného riešenia.
Najmä vďaka tomu, že časť európskych politikov (vrátane slovenských) uprednostnila krátkodobý (a ako ukázal výsledok slovenských parlamentných volieb 2016, aj pochybný) zisk z rozdúchavania nacionalizmu a xenofóbie.
Takmer jediné, na čom sa EÚ zhodla, bola snaha „vyviezť“ problém za hranice. Modelom mala byť dohoda s Tureckom, podpísaná v roku 2016: za zadržiavanie migrantov na vlastnom území získavala Ankara finančnú pomoc. Podobné dohody chce EÚ uzavrieť s krajinami na severe Afriky.
Už vtedy však kritici poukazovali na problematickosť dohody. Nielen pre jej pochybnosť z humanitárneho hľadiska – to, bohužiaľ, mnohých netrápi. Dohoda však robila EÚ „rukojemníkom“ stále viac autokratického režimu Recepa T. Erdogana. A ten ju neváhal opakovane využívať na politický tlak.
Opäť sa to ukazuje pri súčasnej tureckej hospodárskej kríze. Nemecko vážne zvažuje, že krajine poskytne finančnú pomoc. Nie pre lásku k Erdoganovi či zo súcitu. Ale z obáv, že hospodárske problémy krajinu politicky destabilizujú a ohrozia schopnosť (či ochotu?) vlády plniť svoju stranu dohody o utečencoch.
Pôvodne sa hovorilo o koordinovanej sérii bilaterálnych pôžičiek poskytnutých krajinami EÚ, podobných prvému gréckemu bailoutu. Podmienkou mala byť účasť Medzinárodného menového fondu.
O MMF však Erdoganova vláda nechce ani počuť. A keďže bez účasti fondu návrh pravdepodobne neprejde vo viacerých krajinách únie (holandská, fínska a ďalšie vlády asi nebudú ochotné vysvetľovať, že tentoraz je „finančná solidarita“ v poriadku), Berlín zvažuje aj bilaterálnu pomoc vo forme nepodmienených finančných pôžičiek. Vzhľadom na veľkosť tureckej ekonomiky a rozsah problémov sa môžu pripravovať na riadnu sumu… Byť Grékom, som riadne naštvaný.
Tak si to zhrňme. Nemecká vláda, ktorá prijímala myšlienku finančnej solidarity v menovej únii len s veľkou nechuťou, odkladmi, a extrémne prísnymi podmienkami, bude teraz požičiavať peniaze krajine, ktorej prezidenta považuje za autokrata a nebezpečného populistu. Vláda tejto krajiny porušuje politické a občianske práva vlastných občanov, a príležitostne zatýka aj nemeckých. A jej prezident adresuje európskym politikom (vrátane nemeckých) prívlastky ako „fašistickí“ či „nacistickí“.
To je dôsledok pasce kompromisu. Nie kompromisu s Tureckom – v zahraničnej politike sú kompromisy nevyhnutné. Ale kompromisu s našimi vlastnými hodnotami.