V rómskych osadách po celom Slovensku som vzhľadom na to, že som vyštudovaná romistka, výskumom strávila veľa času. Žiadny článok v novinách, a už vôbec nie kratučký, nie je dosť na opísanie ľudskej biedy, ktorú som za tie roky videla. Koľkokrát som si kládla otázku, ako je toto možné v 21. storočí. Zima, podvýživa, negramotnosť. Koľkokrát som premýšľala nad mechanizmami, ktorými bieda vzniká a udržuje sa. Koľko premárnených detských talentov som videla. Talentov, o ktorých si nikde neprečítate, možno len v čiernej kronike.
V súvislosti so sociálnym vylúčením sa často hovorí, že ako spoločnosť strácame talenty. Niekto možno namietne, že schopní sa presadia. Lenže ak nemáte žiadnu podporu, knižky, ani svoj kútik na učenie, rodičov, ktorí vám pomôžu – a namiesto toho vám škvŕka v žalúdku, väčšinou sa nepresadíte, aj keď ste bystrí a nadaní.
Výnimku často tvoria deti, ktoré natrafili na osvieteného učiteľa. Tie ostatné sú odsúdené na živorenie. Práve talentované deti, ktorým nikto nepomohol, sa dávajú na dráhu zločinu, pretože niekde svoje schopnosti použiť musia. Frustrácia, ktorú cítia, je vzhľadom na ich inteligenciu obrovská.
Ako novinárka viem, že aby človek textom zaujal, je hlboký ľudský príbeh, takzvané „háelpéčko“, dôležitý. Dôležitý je však preto, aby upozornil na systémové problémy, nie je hodnotou samou osebe. Na príklade jedného človeka, do ktorého osudu sa dokážeme vžiť, si máme ukazovať, čo je tu zlé, pretože čísla a štatistiky väčšinou nikoho nedojímajú.
Príklad rómskeho dievčatka však poukazuje najmä na limity charitatívneho prístupu. Ak za konkrétnym príbehom nenasleduje zamyslenie nad podstatou problému, môžeme ľahko skončiť tým, že kúpime tenisky alebo pomôžeme zbierkou konkrétnej rodine, zatiaľ čo ostatné deti, ktoré práve nič nevyhrali, necháme ďalej hniť v biede a totálnom marazme.
Otázka, ako je možné, že existujú ostrovy extrémnej biedy, ostane, hoci by sme sa zložili na tisíc takýchto detí. Túžba pomáhať by nás mala viesť hlavne k tomu, aby sme tlačili na zmenu politiky, ktorá môže dať šancu všetkým deťom.
Gýčovitý obrázok spoločnosti, ktorú dojal, a pána prezidenta, ktorý dievča poctil svojou návštevou, je v protiklade k systémovým zmenám. Funguje len ako ópium pre naše svedomie. Niekde vzadu v hlave predsa dobre vieme, že situácia rómskych detí v osadách je neuveriteľný škandál. A že topánky pre jednu dievčinu, ktorá vyhrala, nerieši vôbec nič. Aj keď aj ja jej úspech zo srdca prajem. Oveľa viac však prajem všetkým deťom, aby mali možnosť rozvíjať sa a aby netrpeli hladom.