Neraz som si takto prepísala niečiu básničku. Zavše som vytriezvela z lásky na prvý pohľad, pri iných som sa na ten „druhý“ zamilovala. Niektoré som sa takto naučila naspamäť.
Iné je báseň prekladať. Odrazu sa venujete jej podrobnému skúmaniu. Nehovorím o čítaní v origináli, ale o preklade. Zavše, najmä pri poézii sa zdá, akoby skúsenosť so stretnutím básne v originálnej verzii bola neprenosná. Znalosť jazyka, transkripcia cudzích slov do materinskej reči je jedna vec, no jazyk poézie, autora samotného, doba, v ktorej žil, jeho tvorba, knižky, ktoré čítal – to je čosi, z čoho sa vám hlava zakrúti. Odrazu hoci v krátkom štvorverší objavíte celé stodoly svetov a zostanete zoči-voči nahému a vyzývavému textu v nemom úžase.
Čítať text ako čitateľ a čítať ho ako prekladateľ sú dve rozdielne veci. Český básnik Ivan Wernish narába s cudzím textom vo svojej poézii ako so svojím. Nazýva to „prekrad“ a ja mám dojem, že každý preklad je vlastne prekrad. Slovo preklad, odvodené od slova prekladať, je nepresné. Znamenalo by vziať text a preložiť ho v pôvodnom stave na iné miesto. To sa samozrejme nedeje. Prekladateľ má totiž tiež všeličo za ušami, možno skúsenosti s prekladaným autorom, s vlastnou literárnou tvorbou, s miestom, kde sa narodil…
Napokon sa preložená či prekradnutá báseň dostáva k čitateľovi. Každý číta inak: Jeden sa textom brodí, iný plaví, tretí sa doň ponára, štvrtý ho preletí očami. Sto čitateľov, sto básní. Ak však ide o dobrého básnika, čitateľ s trochu väčšími ako mizernými čitateľskými skúsenosťami obyčajne nahmatá jej pulz a vytuší jej „opodstatnenie“ či pravdivosť.
Mám rada vydania, kde sa ocitá viac prekladateľov vedľa seba. V knižnom predvedení takéto preklady vyzerajú, ako by sa vrhli na básnika či poetku ako osy na med. Ak prekladá sám básnik, je tam vždy kus jeho vlastnej poetiky a nebezpečenstvo väčšieho autorského presahu. Aj pri čínskej, japonskej či arabskej literatúre vieme vytušiť, či je preklad dobrý alebo zlý. Prišlo mi na um, že my Slováci máme vlastne šťastie. V susednom Česku majú s prekladmi väčšie skúsenosti a možno aj väčšiu tradíciu. Väčšinu čitateľských „maškŕt“ preložili vynikajúco a skôr ako my. To samozrejme zvádza slovenských prekladateľov k nazeraniu do českých prekladov, niektorí tam dokonca chodia na nákupy a vracajú sa s plnými košíkmi, mysliac si, že im to čitateľ „nepreclí“.
O prekladoch aj prekradoch sa u nás veľmi málo píše aj hovorí. A pritom ide o jeden z najzaujímavejších spôsobov práce s literárnym textom. Prvý raz som sa ocitla v osídlach jednej po anglicky písanej básne. Mám jej už niekoľko verzií, možno mi pribudnú ďalšie, čoraz viac sa v nej cítim ako doma. „Hra“ s textom a takéto čítanie sa mi páči. Viete, o čom hovorím?