Ora et labora

19.10.2018 10:00

Prednedávnom ma oslovili, aby som napísala text o závisti. Hohó, jasnačka, žuvina! Vzápätí som „svoju“ závisť chcela vyhandlovať za iný hriech. Trebárs za pýchu, obžerstvo, lenivosť, tie mi zavše idú veľmi dobre.

Nik handlovať nechcel, tak som o nej napísala a odvtedy na tú svoju chuderu závisť myslievam. Po prvé aj druhé, aj tretie, chcem všetko! Keď vidím, že niekto má prsteň, tašku, šaty, chcem aj ja, nie väčší, taký istý, a nie ten jeho, keď niekomu horí pod kotlom lepšie, snažím sa, prikladám, keď plávam na plavárni, súťažím s každým, kto tam je. Moja závisť nie je smutná, nežičlivá, naopak, nech majú všetci všetko, aj ja.

Ale potrebujem všetko? Kedysi som mužovi na vojnu písala, že pssst, nebudeme mať nič, ale pssst, nikomu to nevrav, aby nám ľudia nezávideli. Závisť poznám dobre z opačnej strany. Trebárs ako dievča, čo malo tatu slávneho spisovateľa a samo začalo písať. Aj o takej som mohla napísať, len som nechcela ťahať tigra za fúzy.

„Chladná, rozľahlá krajina pre jedného“ je táto závisť so vznešeným latinským menom invidia, ale aj všetky jej sestry v zbroji. Na čele kamarily kráča pýcha – superbia, tuším jednovaječné dvojča invidie, ale aj všetkých ostatných. A smutný je to sprievod, presmutný, a v akých pekných šatách, skoro až závidíme, skoro by sme ich všetci chceli, ba takmer všetci si ich z času na čas oblečieme a pridáme sa.

Dámy obyčajne neprichodia po jednej, naopak, takmer vždy sú sprevádzané najstaršou sestrou. Ona kráča na čele tohto smutného sprievodu vždy prvá, smutná, depkuje, nie je to duša rozjarená, ale rozjatrená, hej, takmer vždy zraniteľná a osamelá, ako jej prenešťastné sestry, ktoré sa medzi sebou s vervou hašteria od svitu do mrku.

Diablove nevesty sú tieto hriechy všetky. A tu som pri tom, čo vlastne chcem napísať. Cez víkend som čítala na viacerých miestach v tlači dojemné začudovanie nad tým, že pápež František ešte dnes, v dnešnej dobe (!) narába pri zle, aj v radoch cirkvi, termínom diabol. Usmiala som sa. Modlitbu Otčenáš predsa poznáme všetci, nielen pápež, ale aj autori textu, ktorí sa čudujú, že pápež použil slovo „diabol“. U Lukáša končí Otčenáš prosbou „neuveď nás do pokušenia.“ Matúš ju doplnil vetou, ktorá sa v kresťanskej tradícii označuje ako siedma prosba Otčenáša. Grécke texty nechávajú otvorené, či sa v tejto prosbe myslí na zlého, teda diabla, alebo všeobecne na zlo vo svete. Smiešna v dnešných časoch môže byť už samotná modlitba Otčenáš, alebo viera v pána Boha.

Mňa napríklad rozosmial text, ktorý sa čuduje pápežovej viere v diabla a strelené sa mi zdajú „dnešné časy“. Pápež predsa nezvalil vinu za zlo v cirkvi na diabla a nemávol rukou, naopak, vyzval k modlitbe. Trebárs aj k Otčenášu. V „dnešnej dobe“ ho potrebujeme ako soľ!

Nič lepšie v súvislosti so závisťou a jej sestrami, ani zlom vo svete, v cirkvi, či rodinách mi na um neschádza, len starodávne ora et labora. Ono totiž, keď človek neverí v Boha, hovorieval skladateľ Iľja Zeljenka, musí si nalepiť bradu a robiť si ho sám.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#závisť #viera v Boha
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
34,99
Flower box biela kocka "M" farebné kvety

Flower box biela kocka "M" farebné kvety

29,99
Orchidea zelená na vysoko

Orchidea zelená na vysoko

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk