Rozdiely sa zotierajú, trojkráľová zima prišla, začína sa fašiang a po ňom príde popolec a pôst, naše tabule sviatočné či všedné však tieto odlišnosti nepoznajú. Naopak, samotné sviatky akoby z roka na rok napučiavali a rástli, akokoľvek sa zmenšuje ich kresťanský význam či stráca nadväznosť na akúkoľvek starú tradíciu.
Stali sa čudným pozostatkom naozajstných sviatkov – v tlači, médiách, na sociálnych sieťach dlhým dokumentom o zimných sviatkoch odohrávajúcich sa v našich predstavách a životoch ako film, ktorý je natočený pod zámienkou expedície do krajiny nášho detstva, starých filmov o Vianociach a zvykoch, ktoré sme kedysi videli či o nich počuli od rodičov.
Sviatočné obdobie sa nesie v znamení červeno-zelenej eufórie a všetko v ňom je bielo nevinné. Všetci sme hrdinovia, akože dobrí ľudia, ktorí trávia chvíle odpočinku s detinským jašením. Hrajú sa s deťmi, zdobia stromčeky, stromček má funkciu maskota našich domácností, je dôležitejší ako Betlehem z papiera, dreva či hliny, dôležitejší ako biely obrus či misa koláčov.
Žiadny sviatok sa neobíde bez „hrdinu“ – ušatého veľkonočného zajaca, novoročného ohňostroja, Ježiška na slame, stromčeka: maskota môžu nahradiť aj farby, ich pôvod a význam hľadajme v Biblii či učebniciach dejepisu. Adventné vence, stromčeky, Jezuliatka, anjeliky, sviečky, orechy, medovníky, dvere symbolicky otvárané veselými a zvedavými deťmi s rozžiarenými očami. Tým akoby sme dávali najavo, že všetci sme v podstate dobráci, na sviatky je to na nás aj vidno, dávame to najavo nielen blízkym, ale aj cudzím ľuďom – pomáhame, obdarúvame, svätíme sviatky nelámuc si hlavu nejakými historickými či etnografickými podrobnosťami.
Prežiť ich znamená podniknúť plavbu v útulnej orechovej škrupinke v medovo sladkom mori radostí, darčekov, rozprávok, okolo nás celkom neodmysliteľne padá sneh, aj keď v skutočnosti nepadá, znejú koledy, prehýbajú sa stoly s jedlami podčiarknuté sviatočnými obrusmi. A sviatok, ktorý sa stal stredom sveta, je zbanalizovaný, naleštený a prifarbený či retušovaný ako stará vianočná pohľadnica. Trochu si ten svet prifarbíme, namaľujeme mu líčka, zamaskujeme všednosť kúzelníckym trikom, ktorý všetci poznáme, no vždy znovu a znovu sa tohto predstavenia radi zúčastníme a tlieskame ako po prvý raz.
Medzi sviatkami žijeme svoje všedné životy, ktoré sa navzájom podobajú. Na začiatku roka sa navštevujeme, a tie zimníky a vetrovky a čiapky ako také naše súkromné svetíčky, od ktorých sme takí závislí, ako si tam na chodbách visia.
Na duchovný podtext sviatkov väčšina ľudí uprostred príprav zabudne. Že majú sviatky korene v náboženstve? Každý sviatok je zároveň špeciálny a jedinečný, a pritom všedný, no povýšený na rovinu špeci extra divadelného predstavenia, v ktorom hráme všetci my hlavné úlohy, zabúdajúc na naozajstného a pravého hlavného hrdinu, ktorého sme v zanietení nechtiac skopli z javiska, ale On je predsa aj režisér nášho sviatočného predstavenia.