Socializmus bol od nastolenia diktatúry ľudí s maskou proletariátu založený na ožobráčení vlastníkov všetkých foriem kapitálu a úspor. Počnúc pôdou, veľkými nehnuteľnosťami či živnosťami odovzdávanými z generácie na generáciu, peniazmi v bankách a životných poistkách.
To všetko prišlo navnivoč po druhej svetovej vojne nie infláciou (kde si aspoň časť občanov stihla za úspory niečo zadovážiť), ale priamo ukradnutím úspor formou peňažnej reformy – v roku 1945 a neskôr 1953. V roku 1991 sa ceny zvýšili po zašliapnutí monopolu moci KSČ za pár mesiacov o 70 a viac percent. Ľudia prišli znovu o peniaze a ilúzie. Následná devastácia štátneho majetku a jeho obvykle celospoločensky nevýhodný prechod do súkromných rúk tomu pomohli ešte viac.
V tomto roku si pripomenieme 30. výročie demontáže totalitného režimu. Explózia železnej opony odštartovala v lete 1989, keď Maďarsko umožnilo veľkému počtu nespokojných občanov Nemeckej demokratickej republiky prestrihnutím hraničných ostnatých drôtov prebehnúť do Rakúska. Predzvesť konca diktatúry sa dala vytušiť, keď východní Nemci obsadili veľvyslanectvo NSR v Prahe v snahe dostať sa von z krajiny robotníkov a roľníkov. NDR bola totiž jednou z mála socialistických krajín, ktorej obyvatelia sa mohli pozrieť do kapitalistickej cudziny až na penzii.
Výstižný obraz o povojnovom vývoji nielen u nás, ale vo všetkých štátoch starého kontinentu poskytuje kniha Povojnová Európa, ktorú napísal britský profesor Tony Judt. Povinne by si ju mali prečítať predovšetkým tí, čo dnes ospevujú Slovenský štát (1939 – 1945) či obdobie diktatúry proletariátu (1948 – 1989).
Odstránenie vykorisťovania pracujúcich masovým zoštátňovaním bolo krátko po druhej svetovej vojne veľkým lákadlom a výzvou, ktorá sa skončila frustráciou verejnosti. Dlhodobé udržiavanie nízkych cien základných potravín a služieb pod úrovňou skutočných nákladov bolo možné len za cenu výrazného zadlžovania (Poľsko, Maďarsko, NDR) alebo hladovania (Rumunsko).
V čase zrušenia totality najlepšie ekonomické parametre mala práve ČSSR, hoci na úkor poškodzovania životného prostredia exhalátmi z tovární. O naše výrobky bol pritom záujem osobitne v krajinách, ktoré nemali tvrdú menu a chceli od nás exportné dodávky na úver. Česko a Slovensko sa po prechode na trhovú ekonomiku zadlžili a majetok z čias socializmu prehajdákali.
Dnes si môžeme za svoje príjmy kúpiť oveľa viac ako za totality, s výnimkou príbytkov. Namiesto nedostatočne naplnených regálov v obchodoch bývajú teraz problémom poloprázdne peňaženky občanov Slovenska a ostatných štátov, ktorí kedysi naivne verili, že sa u nich podarí vybudovať beztriednu spoločnosť, kde už peniaze nebudú vôbec potrebné.