Dnes však, prekvapujúco, okrem tých zoskupení, čo sú bežne označované ako extrémistické. Tie napodiv práve v kontexte tohto virvaru nateraz pôsobia ako solídne, konsolidované a najmä rozvážne.
Pôsobia tak predovšetkým práve v onom neprimeranom kontraste k tým ostatným. Ale to môže byť iba ilúzia. A predsa akoby ňou sama od seba prestávala byť s čoraz silnejšou naliehavosťou. Ako to hovorí legenda o potápajúcom sa Titanicu? Na hornej palube hrala hudba. Predstavovala v bezútešnosti určitú nádej. No dav, ktorý sa zhrčil v utorok v Bratislave pred parlamentom, mohol už len z ozveny vlastných hlasov zistiť, že je v podpalubí, odkiaľ veru cesta k záchrane nevedie.
Na džentlmena sám seba pasoval poslanec, ktorý už pred rokmi začal kariéru tým, že od kolegyne v snemovni dostal facku pre svoju aroganciu. Prekvapený si vtedy šúchal líce a povedal, že bola „taká mamičkovská“. Po rokoch sa však postavil akoby na obranu inej ženy a rozhodol sa sám dať inému arogantnému opisujúcemu zlosynovi po papuli. Lebo nebol džentlmen.
Toto hrdinské odhodlanie by iste nebolo potrebné brať až tak vážne. Pred niekoľkými rokmi totiž pozval do zákulisia parlamentu s podobným úmyslom kolegu poslanca. K ničomu zrejme nedošlo, lebo ten sa ho nezľakol. Po chvíli sa obaja vrátili, očividne nepoškodení. Ale stihol kolegovi aspoň oznámiť v priamom prenose, že je „ču..k“.
Na inom zhromaždení jeho nasledovníci napadli aktivistov, práve ženu, síce dodatočne – teda už „osamotenú“ – v noci na ulici zmlátili. Veď nemala správne názory, no nie? Títo jeho džentlmeni pochodovali mestom s nápismi „Kaliňák do p..e!“ Neprekážalo to.
Politika, ktorá je jasná, je aj každému zrozumiteľná. Účel svätí prostriedky. Lenže v živote to býva zvyčajne tak, že účel, pri ktorom treba prostriedky svätiť, je naostatok zhubný. Aj v utorok dostal nadšený dav lákavú hádanku. Tú, keďže už poznal tajničku, rýchlo rozlúštil. Dokonca ešte pred úplným zadaním volal na adresu predsedu Národnej rady slovo na päť písmen podľa vzoru "ču..k“. Ibaže v ešte sprostejšom predvedení: „ko..t!“ Až po skončení zadania sa to zmenilo na slušné (!) „ho..o“.
Ach, postoj chvíľa, aká si krásna! Lenže, ako upozorňuje poľský aforista Stanisław Jerzy Lec: „Nie z každého hovna, ktoré skrýva tráva, na starosť cenné guáno sa stáva!“
Francúzsky filozof Jean Baudrillard vo svojej slávnej stati Sila nechuti hovorí o sile znechutenia, ktoré vyviera z nivelizácie hodnôt. Keď hodnoty a antihodnoty splývajú, najsilnejším sociálnym inštinktom jedinca sa stáva obyčajné biologické zvracanie.
Nastúpi u nás aj „hnev ľudu“? Na ten sa totiž odvolávali nacistickí zločinci, keď ako rozhorčený „ľud“ počas Krištáľovej noci demolovali mestá a vraždili spoluobčanov. Iba tak. Zo slušnosti.