Deklarovanie krytia meny zlatom malo utužiť dôveru, že daná mena je dostatočne stabilná. Historická aj súčasná realita pritom dokazuje, že ani veľa zlata v rukách štátu nie je zárukou pevnej meny. Svoju rolu pritom zohráva aj to, kde a u koho je štátom spravované zlato uložené.
Československo patrilo v medzivojnovom období medzi štáty, ktoré systematicky zvyšovali svoje devízové rezervy nákupom zlata až na 96,6 tony v roku 1938. V nasledujúcom roku sa tento objem znížil o 14,5 tony, o ktoré nás obrala Nemecká ríšska banka (DR) ako kompenzáciu za krytie bankoviek na odstúpených pohraničných územiach. O ďalších 23,3 tony zlata sme prišli na jar roku 1939 tým, že zvláštny zmocnenec dosadený po okupácii do vedenia Národnej banky pre Čechy a Moravu (NB) donútil jej vedenie vydať príkaz na uvoľnenie 23,1 tony menového zlata v prospech DR. Ešte pred podpisom príkazu zástupcovia NB pritom neúspešne intervenovali na veľvyslanectvách Veľkej Británie a Francúzska v Prahe, aby dispozície vynútené ríšskym zmocnencom neboli vykonané. Až následne, keď sa tieto informácie o prevode zlata dostali na verejnosť a vyvolali búrlivú diskusiu, britský minister financií akékoľvek ďalšie transakcie s československým zlatom zmrazil.
Po demontáži demokracie v roku 1948 sa značná časť nášho zlata opäť ocitla v okovách politického boja. Najmä tým, že bolo použité ako zábezpeka vojnovej pôžičky exilovej vlády Edvarda Beneša v Londýne a financovanie našich legionárov bojujúcich pod vlajkou Spojeného kráľovstva proti fašizmu. Londýn požadoval tiež splatenie tzv. mníchovského úveru, ktorý si Československo zobralo od Veľkej Británie v roku 1938 na prekonanie hospodárskych ťažkostí po odstúpení Sudet Nemecku. Išlo teda o financovanie nákladov, ku ktorých vzniku nám Veľká Británia a Francúzsko podpísaním Mníchovskej dohody dopomohli.
Československu sa z Veľkej Británie zadržiavané zlato podarilo vrátiť domov až v roku 1982 po splatení krytých pôžičiek a zaplatení náhrad za zoštátnený majetok britských, francúzskych a amerických firiem u nás.
Dejiny pretkané zlatom sa opakujú dodnes. Svedčí o tom aj aktuálny prípad, keď britská centrálna banka odmietla vydať zlato Venezuely, ktoré tam kedysi uložil prezident Hugo Chávez v reakcii na averziu voči USA a americkému doláru. Jeho nástupca Nicolás Maduro, naopak, štátne zlato predáva v snahe získať peniaze pre bankrotujúcu ekonomiku. Pre Madura je však dnes veľmi ťažké reálne disponovať so zlatom uloženým v západných krajinách, pretože tie ho už ako hlavu štátu zväčša neuznávajú. Venezuelské zlato by preto západné mocnosti radšej videli v rukách vodcu venezuelskej opozície Juana Guaidóa, ktorého za legitímneho prezidenta krajiny dokonca 31.1. 2019 uznal vo svojom uznesení aj Európsky parlament.