A to vám poviem, že v našej pezinskej sa toho deje neúrekom. Hneď v pondelok tento slávnostný marcový týždeň otvoríme besedou s Ľubomírom Feldekom o rozprávke, a rozprávať sa s ním budú deti, lebo veď pre ne najmä rozprávky sú, večer s Andreou Coddington o knihách pre ženy a tak pokračujeme besedami, výstavami, čítačkami až do piatku! Týždeň slovenských knižníc má už dvadsať rokov.
Cez víkend som videla dva filmy. Jeden bol maďarský a druhý fínsky. Okrem filmu som dočítala aj vynikajúcu maďarskú knižku, teda za posledný týždeň asi tretiu, ktorá mala maďarského autora! Ten maďarský film bol lepší ako fínsky. Syn ma upozornil na príbuzenský vzťah medzi týmito dvoma národmi a na obranu toho fínskeho spomenul, že Fíni sú veľmi vzdelaný národ, ktorý má najviac knižníc a takmer žiaden odpad, a žije v blahobyte a už si vlastne len číta a chodí na prechádzky do prírody plnej stromov, čo sa o nás ani Maďaroch povedať nedá.
Na severskú filmovú produkciu filmové kanály nedajú dopustiť, a tak tie severské filmy občas prekladám maďarskými knihami. Vo všetkých troch autori okrem iného nakladajú svojim – Maďarsku a Maďarom, pri poslednej som až gúľala očami, ale svet v tých knihách je farebný, plný vzťahov, vôní, z kuchýň aj zo spální, z námestí aj bočných ulíc, plný strašného smútku a zvláštnej nehy, plný divokého humoru, a ani jedno z toho sa nedá povedať o tých fínskych… filmoch. Niečo im tam chýba. Všetko im tam funguje, stromy rastú, špiny niet, šrajtofle plné, knižnice plné – skrátka, že v blahobyte akoby sa ľuďom nedarilo… no… písať, tvoriť, že kumšt akoby potreboval aj trochu nepohodlia. Nejakí sú tam všetci v tom múdro usporiadanom svete sami iba so sebou a neviem, či je človek pre seba najlepšia spoločnosť.
Dnes sa knižnice menia. Stávajú sa verejným priestorom, v ktorom sa dejú veci – výstavy, koncerty, hry pre deti a dospelých, kaviarne, vyučovanie – skrátka, priestor, v ktorom nemusíte byť ticho ako myš a ani si tam nemusíte požičať knižku, môžete doň ísť za zábavou. V niektorých knižniciach knižku neodovzdávate pri pulte ani vám ju do rúk nepodáva knihovníčka, požičiavanie a vrátenie kníh za vás vybaví stroj, a napriek tomu sa to v nich hemží ľuďmi ako v úli, napríklad v Stuttgarte. Viem si tak predstaviť tú našu. Obrovský priestor plný dreva, veľké okná a drevené dlážky, na ktorých vám klopkajú topánky, biele steny, linka na odovzdávanie kníh, výdajňa požičaných, študovňa, počítače, hracie konzoly, dobrá hudba, slúchadlá, dobré svetlo, všetko čisté až sterilné…
Ale čo tam budeme robiť my s Denisou a Katkou? Kde budeme? Nevidím nás na tom obrázku z budúcnosti. Denisa nevíta školákov medzi dverami, Katka sa ich nepýta ako sa im páčili knižky, a ja nečítam rozprávku… Isteže, veľké mestá a veľké knižnice, čím menší priestor, tým komornejší…
Papier od cukríka, nájdená detská rukavička či čiapka na chodbe našej knižnice sú zavše pre mňa podaním ruky.
P. S. Nám a našim slovenským knižniciam želám čo najviac čitateľov a najmenej zmien. Iba to, čo sa nemení, totiž zostáva.