V prebiehajúcom procese s antropológom Davidom Sch. obvineným zo zneužívania detí a šírenia detskej pornografie obhajoba argumentuje neschopnosťou miestnych obyvateľov rozpoznať, čo je vedecký výskum a jeho metódy. Podobne sa vyjadrujú aj jeho zahraniční kolegovia.
Miestni obyvatelia a slovenskí vyšetrovatelia podľa nich nevedia rozoznať vedecký výskum detskej sexuality a prostitúcie od pornografie. Ten má vraj od svojej domovskej kanadskej univerzity etické odobrenie. To je však sporné. Týka sa totiž skúmania politickej participácie Rómov a s ňou spomínané témy nespojí ani najdômyselnejší sofizmus.
Z publikovaných článkov o kauze je zrejmé, že obhajoba bude stavať aj na tom, že sexuologické vyšetrenia výskumníka nepreukázali pedofilné zameranie a že zaútočí na pravdovravnosť postihnutých dievčat a ich rodičov.
Pravdepodobne antropológa zbavia obvinenia. No porušenie etiky výskumu by sme nemali prejsť mlčaním. K mnohonásobnému porušeniu zásad výskumu s deťmi, ktorého sa David Sch. dopustil, sa musia vyjadriť antropológovia, psychológovia, sociológovia a ďalší spoločenskí vedci. A tiež vedenie kanadskej univerzity, ktorej meno poškodilo spojenie s jeho výskumom.
Výskum s deťmi má prísnejšie pravidlá ako s dospelými. Po prijatí Dohovoru o právach dieťaťa sú ešte rigoróznejšie. Najnekompromisnejšie regulujú výskum so znevýhodnenými deťmi, ktoré sú alebo môžu byť zneužívané, postihnuté ekonomicky vynútenou sexualitou či závislé od drog.
Podľa kompendia Etického výskumu so zapojením detí, ktoré v roku 2013 vydal UNICEF, vyžadujú prítomnosť svedka počas výskumného rozhovoru (náš antropológ však interviewoval deti bez svedkov vo svojom byte), oznamovaciu povinnosť a zapojenie podporných psychologických a sociálnych služieb.
V prípade, že výskumník nevie týmto deťom poskytnúť podporu a ochranu, výskumnému zámeru má zasvietiť červená. A celkom na začiatku by mala byť dôkladná úvaha, či je daný výskum vôbec potrebný a či to, čo nás zaujíma, nie je už známe alebo zistiteľné z iných zdrojov. Takáto úvaha by zrejme viedla k zavrhnutiu myšlienky zapojiť maloletých do skúmania detskej prostitúcie a sexuálnych praktík.
Antropológ dnes uznáva, že rozhovory s deťmi nemal robiť bez svedkov, no trvá na tom, že boli neškodené. Tým priznáva neodpustiteľné medzery v etike výskumu s deťmi. Alebo to, že ich vedome vyčlenil z dosahu platnosti zásad, ktoré majú chrániť všetky deti. A že podľahol predstave o exotickosti a ľudskej odchylnosti spoločenstva, za ktorého emancipáciu sa v predchádzajúcich rokoch bil. Jedno horšie ako druhé.
Želám Davidovi Sch., aby bol očistený od vznesených obvinení. No porušenie etiky výskumu s deťmi zmazané nebude. Podľa mňa sa ním sám vylúčil z akademickej komunity. Z tej, v ktorej, ako stále dúfame, sú etika a poznanie v najužšom spojenectve.