Do ich úsilia nájsť riešenia pre lepšiu dostupnosť energií a vyhovieť konečne príslušným európskym smerniciam sa tvrdo obuli distribútori, podnikatelia a niektoré ministerstvá. Výhrady podnikateľov neprekvapili. Nik nečaká, že im budú voňať sociálne tarify a ďalšie novoty.
Námietky ministerstva práce sú iná káva. Hoci sa uvádza ako spolupracujúce na dokumente, v pripomienkach spochybňuje navrhované riešenia. Za neznalosť toho či onoho detailu mentoruje úrad pre reguláciu ako školáka.
Ministerstvu práce, ktoré už niekoľko rokov pracuje na viac-menej tajuplnom návrhu zákona o príspevku na bývanie, sa nepáči samostatný príspevok na energie. Nech sa stará viac o nižšie ceny energií, radí mu. Pretože ministerstvo a vraj aj celá Slovenská republika „pristupujú k riešeniu zvýšenej záťaže príjmu domácnosti vo vzťahu k výdavkom na bývanie komplexne“. Nuž ak je to tak, čaká nás svetlá zmena v koncepcii sociálnej ochrany.
Ale kde sa dajú nájsť aspoň jej náznaky? A čo na príspevku na energie ešte ministerstvu prekáža? Detailné výpočty minimálnych energetických nákladov pre rozlične veľké domácnosti? Veď nimi môže doplniť tie svoje komplexné riešenia.
Áno, kritika ministerstva, že príspevok na energie by sa nemal určovať len pre poberateľov dávky v hmotnej núdzi, je namieste. A úrad bude sotva proti tomu, aby bol príspevok na energie dostupný oveľa širšiemu okruhu domácností. Podľa Eurostatu je domácností s nízkymi príjmami a domácností utláčanými vysokými nákladmi na bývanie výrazne viac ako poberateľov dávky.
Namieste však nie je kritika úradu pre reguláciu za to, že ak by nárok na príspevok na energie mali iba poberatelia dávky, nedostal by sa k tým, ktorí ho najviac potrebujú. Za podmienky nároku, ktoré spôsobujú, že príspevok na bývanie poberá len každá piata núdzna domácnosť a v oblastiach s veľkou koncentráciou chudoby dokonca každá desiata, môže predsa práve rezort práce.
Čo teda ministerstvo odporúča pre uľahčenie prístupu k dávke, ktorú samo urobilo nedostupnou najbiednejším? Odkazuje na prepotrebný, ale časovo zdĺhavý proces vysporiadania pozemkov a legalizácie obydlí, ktorých obyvatelia nemajú prístup k vode a energiám. Táto rada však dojčatám ešte dlho nezohreje vodu na kúpanie.
Kritika koncepciu energetickej chudoby možno potopí. A energetická chudoba najchudobnejších zostane chronickým spoločenským ochorením. S dôsledkami pre hygienu, zdravie, vzdelávanie aj občianske spolužitie.
Rivalita a nespolupráca verejných inštitúcií problém vyostruje. Sme totiž v situácii, keď verejnosť s neľúbosťou „víta“ opatrenia, ktoré majú najchudobnejším uľahčovať prístup k slušnému životu.
Jednotný prístup verejných inštitúcií je preto nevyhnutný. A najmä ich doslova plece pri pleci obhajovanie spoločenského významu toho, že ak najchudobnejší budú môcť žiť slušne, bola by to pomoc nám všetkým.