Funguje takto: majitelia nehnuteľností alebo prevádzkovatelia ubytovní prenajímajú miestnosti v ubytovniach alebo byty v domoch ľuďom, ktorí poberajú dávky na bývanie. Nájmy „vyšponujú“ vysoko a potom im tečie zo štátnych peňazí do vreciek príjem, ktorý len sporadicky používajú na údržbu nehnuteľností. Tie tak postupne chátrajú a premieňajú sa na miesta, kde sa žije len veľmi ťažko.
Peniaze daňových poplatníkov, ktoré sú takto neúčelne využívané na to, aby sa niekto obohatil, sú, samozrejme, dôvodom na zamyslenie a je pochopiteľné, že je tu spoločenský tlak, aby sa takémuto zneužívaniu zamedzilo. Lenže problém každého takého zdanlivo ušľachtilého boja je v tom, že zasiahne primárne tú slabšiu stranu, teda ľudí, ktorí v tých priestoroch bývajú. Obmedzenie dávok totiž nevedie k tomu, že by sa nájmy automaticky znižovali. Niekde trochu áno, ale rozhodne nie dosť na to, aby to rodina mohla zvládnuť.
Stratégia rodín spočíva v tom, že jeden z domácnosti poberá dávky a ďalší dospelí tu nie sú nahlásení. Tí potom prácou načierno zarábajú peniaze na neadekvátne nájmy. Práca načierno je zas dôsledok toho, že tí ľudia sú v exekúcii. Je to jednoducho celé dosť zamotané. Cesta von však rozhodne nevedie cez to, že sa priškrtia dávky a nevymyslí sa žiadny náhradný plán, ako tí ľudia vlastne budú bývať.
Česko diskutovalo dlhé roky o zákone o sociálnom bývaní, aby sa nakoniec ukázalo, že ho vláda vôbec presadzovať nebude. A to napriek tomu, že mala zámer zákon presadiť vo svojom programovom vyhlásení. Namiesto toho prišlo minulý týždeň ministerstvo práce a sociálnych vecí s prvou verziou nového zákona, ktorý má ako hlavný cieľ bojovať s obchodníkmi s chudobou. Zákon tak chce úplne zrušiť vyplácanie dávok do ubytovní, no zároveň dosť obmedziť a najmä veľa kontrolovať vyplácanie dávok do štandardného bývania.
Keď sa hovorí o sociálnych otázkach, ľudia si väčšinou predstavujú chudobné rómske rodiny. Lenže dávkový systém v Českej republike pomáha bývať aj mnohým ľuďom zo strednej triedy, dôchodcom, vysokoškolákom. Napriek všetkým chybám a zneužívaniu by radikálne obmedzenie znamenalo sociálny prepad mnohých ľudí. A pre tých najchudobnejších v ubytovniach by zákon – ak by prešiel – znamenal okamžitú stratu bývania, odobratie detí a pre rodičov ulicu.
Namiesto toho, aby sme išli cestou rozvoja dostupného bývania a renovácie početných prázdnych bytov, resp. developerom uložili povinnosť stavať aj cenovo dostupné bývanie, snažíme sa celý problém vyriešiť kontrolou, reštrikciou a znižovaním dávok. Je to rovnaká politika, ktorá nás doviedla tam, kde sme teraz, a môžeme povedať, že sa ukázala ako nielen neúčelná, ale aj ako vyložene škodlivá. Prečo chytré hlavy na ministerstvách nepremýšľajú nad základnou otázkou, ktorú by si mali klásť, je záhadou. Tou otázkou totiž je, kde budú títo ľudia bývať, keď prídu aj o to málo, čo majú.