Ach, že uhorková sezóna!

10.07.2019 16:00

Tento týždeň míňam vo veľkom štýle, roztočila som to. Detská, imunologička, oftalmológ, lekáreň, do konca týždňa ešte pár dní, a stovka v ťahu - za objednanie, za potvrdenie do práce, za vstupné vyšetrenie, za špeciálne vyšetrenie. Idem volať na Kramáre, objednať špecialistovi, ešte mi niečo zostalo, oči sú oči. Namiesto dovolenky by som si mohla dať urobiť okuliare...

Ach, ale voľné ríbezľové rozkvitnuté dni! Sedieť doma v neporiadku, jesť z kastróla tekvicu, pozerať Súdnu sieň. Byť ženou na óčeerke či péenke je úžasné! Ešte chvíľu budem doma a možno sa prihlásim do Farmy alebo Mama, ožeň ma!

Ruženky kvitnú, naozaj, vyšlo takmer všetko, čo som zasadila. Čakáme na dážď alebo sa tešíme, že prestane pršať. V ríne býva drozd, v štôsiku dreva červenochvosty, z jedličky večer brble sova. O chvíľu začne lekvárový čas. Kedysi všetky babičky varievali lekvár, lepili sa varešky, kuchyne, lekvárom či džemom voňal celý svet.

Mračná sú zavše ako periny, no neprší a neprší, rumenejú višne, na svete je aj tak dobre, hoci záhrada po daždi vyzerá predsa len žičlivejšie, žírnejšie. Jódlujú vlhy, pavúky medzi ružami naťahujú šnúry ako na bielizeň, chrobáky z ruží pozerajú cez kvapky rosy ako cez lupu. Kvitnú i turecké klinčeky. Také, čo sa na konci školského roku nosievali učiteľkám. Celá Modra po nich voňala.

Sobotu čo sobotu doliezam na trh do Modry aj do Pezinka a kupujem dáke kvety. Stračie nôžky, kosatce, králiky, zvončeky, astry, krasuľky, krásky, cínie, všetkého sa mi máli. Nestačí v záhrade, i na stole! Všade!

Naposledy som doma v obývačke uplacírovala päť kytíc. Ruže, klinčeky, cínie, krásky aj orlíčky, ktoré keď ich je veľa, vyzerajú ako motýle. V sobotu sme šli na návštevu a aj my sme vyzerali ako dáke letné motýle. „Tu seď, ani sa nehni, nič nechytaj!“ trasiem sa, aby sa dcéra nezašpinila. „Ani ty nič nechytaj,“ smeje sa mi syn.

A tak sedíme a nič nechytáme, sestra, Barborka, syn ani ja, no náš Dunčo má na všetko iný názor, vybehne do záhrady a chmatne ropuchu. Ropucha sa zľakne, prskne naňho svojho ropušieho jedu, rovno do dalmatínskej papule. Dunčo pení, prská, sestra sa zľakne a hovorí, že papuľu treba vyšpricovať. Vbehnem dnu, špricovať nechcem ani za svet. Syn naháňa psa, sestra ťahá hadicu a špricujú vodu psovi rovno do papule. Ropucha je ropucha. Pes sa vyšmykne, dohoní ropuchu a chmatne ju znovu, situácia sa opakuje. Keď dostriekajú, všade je blato, v kuchyni aj dnu, a po tom blate hlúpy pes naháňa ropuchu. Keď ju chytím, hodím ju k susedom. „Au,“ ozve sa suseda a my sa skryjeme dnu.

Napokon ideme na návštevu a potom sedíme pri bazéne a za stolom jeme, celá rodina, spomíname na tých v nebi aj na tých, čo neprišli, lebo sú chorí. Vyčasenečkovalo sa nám. Všetko vonia, ovocie dozrieva a kvety kvitnú. Keď sa podvečer vraciam domov, zamáva mi bielizeň zo šnúry v záhrade. Večer pod hadicou tancujú smädné drozdy.

Ach, starodávne slovenské záhrady a sviatky, plné poháre lekváru, sladké lepkavé prsty. A vraj sa nič nedeje, veď je uhorková sezóna.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#záhrada #vtáctvo #uhorková sezóna #modranské tradície #starodávne sviatky
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku