Ach, ale voľné ríbezľové rozkvitnuté dni! Sedieť doma v neporiadku, jesť z kastróla tekvicu, pozerať Súdnu sieň. Byť ženou na óčeerke či péenke je úžasné! Ešte chvíľu budem doma a možno sa prihlásim do Farmy alebo Mama, ožeň ma!
Ruženky kvitnú, naozaj, vyšlo takmer všetko, čo som zasadila. Čakáme na dážď alebo sa tešíme, že prestane pršať. V ríne býva drozd, v štôsiku dreva červenochvosty, z jedličky večer brble sova. O chvíľu začne lekvárový čas. Kedysi všetky babičky varievali lekvár, lepili sa varešky, kuchyne, lekvárom či džemom voňal celý svet.
Mračná sú zavše ako periny, no neprší a neprší, rumenejú višne, na svete je aj tak dobre, hoci záhrada po daždi vyzerá predsa len žičlivejšie, žírnejšie. Jódlujú vlhy, pavúky medzi ružami naťahujú šnúry ako na bielizeň, chrobáky z ruží pozerajú cez kvapky rosy ako cez lupu. Kvitnú i turecké klinčeky. Také, čo sa na konci školského roku nosievali učiteľkám. Celá Modra po nich voňala.
Sobotu čo sobotu doliezam na trh do Modry aj do Pezinka a kupujem dáke kvety. Stračie nôžky, kosatce, králiky, zvončeky, astry, krasuľky, krásky, cínie, všetkého sa mi máli. Nestačí v záhrade, i na stole! Všade!
Naposledy som doma v obývačke uplacírovala päť kytíc. Ruže, klinčeky, cínie, krásky aj orlíčky, ktoré keď ich je veľa, vyzerajú ako motýle. V sobotu sme šli na návštevu a aj my sme vyzerali ako dáke letné motýle. „Tu seď, ani sa nehni, nič nechytaj!“ trasiem sa, aby sa dcéra nezašpinila. „Ani ty nič nechytaj,“ smeje sa mi syn.
A tak sedíme a nič nechytáme, sestra, Barborka, syn ani ja, no náš Dunčo má na všetko iný názor, vybehne do záhrady a chmatne ropuchu. Ropucha sa zľakne, prskne naňho svojho ropušieho jedu, rovno do dalmatínskej papule. Dunčo pení, prská, sestra sa zľakne a hovorí, že papuľu treba vyšpricovať. Vbehnem dnu, špricovať nechcem ani za svet. Syn naháňa psa, sestra ťahá hadicu a špricujú vodu psovi rovno do papule. Ropucha je ropucha. Pes sa vyšmykne, dohoní ropuchu a chmatne ju znovu, situácia sa opakuje. Keď dostriekajú, všade je blato, v kuchyni aj dnu, a po tom blate hlúpy pes naháňa ropuchu. Keď ju chytím, hodím ju k susedom. „Au,“ ozve sa suseda a my sa skryjeme dnu.
Napokon ideme na návštevu a potom sedíme pri bazéne a za stolom jeme, celá rodina, spomíname na tých v nebi aj na tých, čo neprišli, lebo sú chorí. Vyčasenečkovalo sa nám. Všetko vonia, ovocie dozrieva a kvety kvitnú. Keď sa podvečer vraciam domov, zamáva mi bielizeň zo šnúry v záhrade. Večer pod hadicou tancujú smädné drozdy.
Ach, starodávne slovenské záhrady a sviatky, plné poháre lekváru, sladké lepkavé prsty. A vraj sa nič nedeje, veď je uhorková sezóna.