Je smutné, že väčšina strán a politikov sa uspokojí už len s heslami alebo so „silnými príbehmi“. Stačí byť proti, nemusí byť žiadne za. Za čo stoja a čo ponúkajú, to sa niekedy ani nedá presne povedať.
Mohli by sa pre zmenu zaujímať o priority voličov. Ako základ postačí výskum Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika z minulého roka. Táto pravicová organizácia napojená na stranu OKS sa síce usilovala zmapovať pretrvávajúce mýty o socializme, výsledky však majú vysokú výpovednú hodnotu o tom, ako si Slováci a Slovenky predstavujú lepší štát.
Napríklad až 87 percent opýtaných v reprezentatívnej vzorke uviedlo, že „zdravie nie je tovar, preto štát musí garantovať, financovať a poskytovať bezplatnú zdravotnú starostlivosť pre všetkých“. A to u nás existujú kandidáti, zďaleka nie okrajoví, ktorí sa, naopak, snažia zvyšok zdravotníctva superrýchlo sprivatizovať!
Viac ako tri štvrtiny Slovákov si myslia, že štát má garantovať kvalitné vzdelanie až po vysokú školu zadarmo, pretože spoplatnenie štúdia môže znevýhodniť chudobnejších študentov. Podľa 75 percent respondentov Zákonník práce chráni zamestnancov pred svojvôľou zamestnávateľa a bez neho by mali horšie pracovné podmienky, teda že štát chráni a má chrániť zamestnancov.
Takmer ten istý počet ľudí si myslí, že bez pomoci štátu a jeho dávok by veľká časť spoločnosti žila v chudobe a že vo vyspelých krajinách majú vyššiu životnú úroveň pre to, lebo v nich štát „výraznejšie prerozdeľuje zdroje od bohatších smerom k chudobnejším“.
Objavujú sa vôbec takéto témy na verejnosti, zaujíma sa niekto o ekonomické preferencie bežného človeka? Veď to, čo si voliči predstavujú, znamená najmä zvýšenie príjmov štátu, aby jeho inštitúcie vôbec mohli na slušnej úrovni svoje funkcie zabezpečovať a štátni zamestnanci mali dôstojné platy.
Teda okrem iného zavedenie progresívnejšej dane ako v západných krajinách, kde sú vysokopríjmové skupiny zdanené aj viac ako 60-percentnou daňou, vyššie dane korporáciám, prípadne tlak na rast miezd, aby zase ľudia viac minuli a prispeli do DPH z nákupov statkov.
Namiesto toho máme strany, ktoré sa zameriavajú na 10 až 20 percent pravičiarov, ktorí sú dostatočne bohatí alebo si myslia, že jedného dňa budú dostatočne bohatí a že sa ich úloha štátu „netýka“. Strany im ponúkajú neoliberálne neosvedčené recepty, podľa ktorých trh všetko vyrieši.
Existujú tu tiež strany, ktoré síce prejavia byľku sociálneho cítenia, no zahlušia to zbytočnými národoveckými rečami a ústupkami cirkvi. Ešte aj Smer-SD, ktorý má za pomlčkou sociálnu demokraciu, ku ktorej hádam smeruje, sa rozhodol riešiť potraty, ktoré na Slovensku nie sú problém.
V tej najhoršej forme máme i otvorených rasistov a homofóbov, ktorí len hľadajú, na ktorú menšinu hádzať vinu, aby si nik nevšimol, že oni sami žiadne z načrtnutých ekonomických problémov vyriešiť nevedia. Ani jedni, ani druhí nereprezentujú väčšinu.