Nabáda ho, aby o nich úporne premýšľal, aj keď sa mu nechce alebo sa mu to dokonca bridí. Žiada ho, aby sa s nimi zaraz vyrovnával – doslova tu a teraz.
Mladý vtipný americký raper dokonca v jednej takej tej rapovej pesničke upozorňuje, že 99 percent záujmu, teda v rozhovoroch, diskusiách, médiách a podobne, sa sústreďuje výlučne na otázky pohlavia a hovoriť o niečom inom sa stáva nanajvýš neobvyklým. Podľa neho je to, napriek tomu, zásadná chyba a nie je to dobré. Lebo správne by sme tejto problematike mali venovať všetkých 100 percent našich myšlienok i debát.
Staršia a dnes už úplne neprípustná predstava je, že spontánna náklonnosť človeka k pohlavnému životu ho privedie časom k manželstvu, kde táto náklonnosť postupne vyprchá. Najčastejšie prirodzenou smrťou niektorého z účastníkov či nejakou vyslovene manželskou krajnosťou, ktorá postihuje všetky takéto idealizované vzťahy: teda vraždou alebo, pri úplnom nedostatku fantázie, trápnym malomeštiackym rozvodom.
Lenže všetky vzťahy nemôžu byť iba manželské, hoci cirkev o tom sníva. Isto najmä preto, aby jej leniví predstavitelia, sústredení do kláštorov a podobných ochranárskych inštitúcií, do niečoho takého náročného nemuseli nikdy vstúpiť.
Na skutočnosť, že manželstvo nie je absolútnym riešením, upozornil svojho času francúzsky časopis Hara-Kiri, ktorý vychádzal s objektívnym podtitulkom Časopis sprostý a zlomyseľný (predchodca dnešného Charlie Hebdo). Zohľadnil celý rad vzťahov, v ktorých vraj nie je spoločensky prípustné manželstvo uskutočniť. V prvom rade vraj ide o vzťah medzi hruškou a syrom, medzi kozou a nožom, medzi babičkou a vrátnikom starobinca.
Všetkých spoluobčanov nesmierne nadchlo a potešilo, že sa nad tým zamyslela aj naša terajšia prezidentka: „Asi preto ma dávnejšie veľmi zaujala otázka, ktorá ma prinútila zamyslieť sa: Ak by sa tvoja dcéra zamilovala do inej ženy, v akej krajine by si chcela, aby sa to stalo?“
V tej našej však ide o problém, aby to bola naozaj žena, teda aby napríklad nešlo iba o poslanca, ktorý sa v ženských šatách pretŕča pred nejakým gymnáziom. Veď možno to „on“ robí iba preto, aby si konečne našiel chlapca.
Ale pred gymnáziom, ktoré sa priam sústreďuje na prezliekanie do šiat „iného“ pohlavia, to môže byť naozajstný problém. Nevidí napokon poslanec za jej dcérou len šikovného mladíka, ktorého odjakživa ľúbil? Nevidí postmoderná matka vlastne chlapca vo vlastnej dcére?
Prečo si ešte stále pomáha takým tým anatomickým atlasom, keď iní to už vraj vôbec nesmú? Zniesla by, ak by si dcéra našla iba obyčajného chlapca? Život je v tom nemilosrdný. Ak vôbec sníva o mieste ich spoločnej destinácie, ktorou by vraj malo byť Slovensko, nezmýšľa napokon len ako obyčajná archaická svokra?